Brother's love

57. časť - Kruté paprsky reality

Ashley

Vraciam sa domov zo školy. Od autobusovej zástavky kráčam peši už dobrých desať minút v sychravom počasí, kedže dnes ma výnimočne neviezol do školy Ryan.

Ráno som ho nenašla vo svojej izbe, pár krát som mu volala, no nezdvíhal. Domyslela som si, že v noci sa zrejme niekam vyparil a teraz vyspáva opicu u niekoho z chalanov, alebo, že ráno príde do školy iba to nestihol domov, preto som mu napísala iba správu aby sa mi čo najskôr ozval. Ani v škole som ho však nestretla, narozdiel od chalanov, ktorý tam však boli. Hovorili, že Ryan včera bol s nimi, no že sa v noci okolo jednej vyparil.

Začala som sa oňho trochu strachovať, keď celý deň nezdvíhal telefón ani mi neodpovedal na správy, no dúfala som, že je všetko v poriadku a keď sa vrátim domov bude ma čakať tam.

Keď som vstúpila do domu a zabuchla za sebou dvere všimla som si okrem maminých mokrých topánok v predsieni aj tie otcove. Nechápala som čo robia obaja doma tak skoro, preto som sa vybrala do kuchyne odkiaľ som počula hlasy.

"Mami?" zvolala som a vstúpila do kuchyne kde som ju uvidela stáť otočenú ku kuchynskej linke. "Je doma Ryan?"

V miestnosti nastalo ťaživé ticho. Matka mlčala, miestnosť vyplňoval iba strašidelný tikot nástených hodín.

Tik-tak.

Tik-tak.

Tik-tak.

Ozývalo sa stále dookola. Chcela som matku znova osloviť, no v tom sa začala pomaly otáčať smerom ku mne a mne sa naskytol pohľad na jej plačom opuchnuté oči, v ktorých sa neodrážalo nič, iba jasná bolesť. Slzy jej stekali dolu tvárou v malých potôčikoch, ruky mala prekrížené akoby sa modlila a od silného stisku jej beleli hánky.

"Mami čo sa stalo??" zdesila som sa okamžite a podišla o pár krokov k nej a ihneď ju schytila za rameno, no ona iba ďalej zaťato mlčala. Znova som sa chcela spýtať, keď som zaregistrovala vedľa seba ďaľší pohyb.

Do kuchyne vstúpil otec. V jednej ruke držal telefón, druhú mal zaťatú v päsť a pohľad, ktorým smeroval pred seba bol pevný, kamenný. Pohliadol na matku, ktorá nádejne zdvihla zrak, no keď otec pokrútil hlavou a následne ju sklonil k zemi, zosunula sa k zemi prepukajúc v ohromný plač.

"Sakra tak vysvetlí mi niekto z vás čo sa to tu deje?!" rozhodila som bezradne rukami. Vôbec som nechápala o čo tu ide a každou sekundou kedy sa matkyn plač násobil som bola čím ďalej tým viac nervóznejšia.

"Ashley," oslovil ma otec slabým hlasom a ja som naňho s očakavaním pozrela. Tá nevedomosť ma zožierala každou sekundou ticha čoraz väčšmi. "Ryan.."

Ticho. Opäť ťaživé ticho čo zavládlo prerušovali iba tiché matkyne vzlyky a jemné

tik-tak, tik-tak.

Nie!

Nie nie nie nie nie. Toto sa nedeje. Toto sa určite nedeje.

Otec sa zadíval na mňa. V očiach mal prázdno. Pokrútil hlavou a privrel viečka k sebe. Nie! To nie je pravda! Nie!