Brother's love

40. časť - Choroba

Ashley

~O 3 dni neskôr~

Zobudila som sa na zimu, ktorá prechádzala celým mojím telom. Aj keď som bola zabalená do paplóna a na ňom som mala ešte aj deku, stále mi bola zima. Nemala som ani najmenšie poňatie o čase, ale myslím, že už bol obed. Horko-ťažko som sa vykopala zo všetkých perín, pod ktorými som bola a rýchlo precupitala po studenej zemi do kúpeľne kde som sa postavila pred zrkadlo na mäkký koberec.

Môj odraz bol vskutku príšerný. Vlasy som mala roztrapatené aj do takých svetových strán, ktoré neexistovali, oči napuchnuté a ústa sýto červené akoby podliate krvou, i keď moja tvár bola bledá. Obzerala som si svoju tvár do detailov, no nevydržala som to dlho, keďže ma pochytil silný kašeľ, pri ktorom som sa musela oprieť o umývadlo aby som neklesla na kolená. Kašlala som stále viac a viac, no čo bolo najhoršie nevedela som sa nadýchnuť.

Padla som na kolená a začala prudko dýchať, keď kašeľ ustal. Chytil ma už včera, no nebol taký silný. Neviem či som prechladla, ale prechladnúť v lete nie je bežné. Ťažko som si povzdychla a chcela sa dať aspoň ako tak do poriadku. Vykonala som rannú hygienu, ktorá mi dnes trvala dlhšie ako obvykle a nakoniec vyšla z kúpeľne.

Nechcela som sa ani prezliekať, kedže som bola v teplom pyžame s dlhým rukávom. Dala som si iba ponožky, aby mi nebola zima na nohy a pomalým tempom sa vybrala von z izby, smerom do prízemia.

Ako som predpokladala bol už obed, a to znamenalo, že som zas a znovu doma sama. Bolo mi jedno, že posledné jedlo čo som mala bol včerajší obed. Jesť som nechcela. Pomaly som podišla ku kuchynskej linke a roztrasenými rukami si začala robiť čaj. Nikdy by som si ani nepomyslela, že by to mohlo byť také náročné. Dať zovrieť vodu a do šálky dať čajové vrecúško, cukor a med mi zabralo viac ako päť minút, no i tak som bola rada, keď zovrela voda a ja som si mohla zaliať čaj, ktorý mi mal trochu utíšiť hrdlo, ktoré mi horelo po tom prudkom kašli.

Kanvicu som už držala nad šálkou a vodu pomaly liala dnu, keď ma z ničoho nič znova zachvátil kašeľ. Kanvica mi hneď vypadla z ruky a ja som mala čo robiť aby som sa nadýchla. A aj keď som sa snažila ako som chcela moje pľúca nespolupracovali. Jednou rukou som sa držala kuchynskej linky a druhou stískala svoje hrdlo. Neviem koľko som sa zvíjala na zemi, kašlala o dušu a snažila sa polapiť dych, no zdalo sa mi to ako večnosť. Boleli ma pľúca pri každom menšom nádychu, no v tej chvíli som bola rada, že dýcham. Vedela som, že potrebujem čaj. Potrebovala som ho v tejto chvíli viac ako čokoľvek iné, no nebol tu nikto iný kto by mi ho urobil a tak som musela ja.

Chtiac-nechtiac som sa pomocou linky vyškriabala na nohy a povzdychla si, keď som videla, že horúca voda je všade, len nie v šálke s čajom. Privrela som viečka tuho k sebe a pustila sa znova do varenia čaju. Do kanvice som znova napustila vodu a dala ju zovrieť, zatiaľ čo som poutierala ostatnú na linke. Keď mi voda po ďaľšej úmornej chvíli čakania znova zovrela, zobrala som pomaly do rúk kanvicu a modlila sa aby som sa znova nerozkašlala.

Keď sa mi úspešne podarilo zaliať si čaj, s úľavou som vydýchla a chytila horúcu šálku do rúk. Vedela som, že až do svojej izby to nevydržím a tak som sa usadila na gauči v obývačke a uchlipla si z horúceho čaju. Žiaľ mal opačné účinky ako som predpokladala a hneď potom ako som stihla položiť šálku na stôl som sa rozkašľala.

Znovu to bol ten dusivý kašeľ, ktorý mi nedovolil dýchať, nech som robila čokoľvek. Nemohla som sa znova nadýchnuť. Moje pľúca neprímali vzduch a za žiadnu cenu nechceli. Jediné čo som mohla bolo kašľať, kašľať a kašľať. Bola som bezmocná. Nech som robila čokoľvek nemohla som sa nadýchnuť.

Už som si myslela, že sa mi život premietne pred očami, keď kašeľ začal pomaly ustávať až som sa mohla konečne nadýchnuť. Hlboký nádych a výdych. A znova. Zhlboka som dýchala kým som si znova nezvykla na kyslík. S povzdychom som pokrútila hlavou nad chorobou, ktorú som asi chytila a znova obtočila prsty okolo teplej šálky. Napila som sa opatrne čaju a keď som zistila, že kašeľ je celkom v nedohľadne vypila som ho celý.

Vedela som, že najlepší spôsob ako liečiť chorobu je ležať v posteli a možno to celé prespať, preto som sa pobrala pomalým tempom do svojej izby, aby som zaľahla do postele a možno zaspala. Schody mi dali trochu zabrať, no keď som ich vyšla namierila som si to rovno do svojej izby, zatvorila za sebou dvere a zaľahla do teplej postele. Hlavu som si položila na vankúš, zababušila sa do paplóna a pokojne zatvorila oči.

...

Z môjho pokojného snenia ma prebral hlasný zvonček čo sa už po druhý krát rozoznel domom. Voľky-nevoľky som sa vykopala z postele a rýchlo sa pobrala otvoriť aby sa ten hlúpy zvuk zvončeka neozval znova. Po ceste dolu som rozmýšlala kto by to tak mohol byť, kedže rodičia kľúče majú a ja žiadnu návštevu nečakám. Keď som sa dotrepala k dverám, stlačila som kľučku a otvorila dvere, za ktorými nestál nikto iný ako Nick. Mohlo ma to napadnúť.

"Ahoj." slabo som sa usmiala potom ako som zo seba vydrala zvuk podobný slovu. Dnes som ešte rozprávať neskúšala.

"Ashley čo ti je??" zamračil sa Nick, ignorujúc môj pozdrav a vstúpil dnu aby som mohla zatvoriť dvere.

"Ale nič. Som iba trochu chorá." mávla som rukou. "Asi chrípka alebo tak." mykla som plecami a išla smerom do obývačky pričom ma Nick nasledoval.

"Aha." vydral zo seba a slabo prikývol.

"Prečo si prišiel?" otočila som sa naňho a potom si sadla na gauč, na čo Nick moje gesto zopakoval.

"Iba ťa pozrieť a spýtať sa ako sa máš." Slabo som prikývla. "Ale ako vidím nie veľmi dobre." dodal po chvíli a ja som si povzdychla.

"Nič to nie je. Iba som niečo chytila." slabo som sa usmiala, i keď to bolo zo všetkých mojich síl.

"Ashley nevyzeráš vôbec dobre."

Ťažko som si povzdychla, kedže som vedela, že má pravdu. Nemusela som sa ani pozerať do zrkadla na to aby som vedela, že som bledšia ako stena, v očiach mám stopy po slzách a moje pery sú napuchnuté. Nemusela som sa pozerať do zrkadla na to aby som zistila, že vyzerám naozaj hrozne.

"Ja viem, ale nie je to vážne." mávla som znovu rukou a snažila sa aj samú seba presvedčiť, že mi vlastne nič nie je, no moje telo oponovalo. Znova ma zastihol kašeľ. Bola som rada, že aspoň nebol taký silný ako predtým a vedela som aspoň trochu dýchať.

"Tomuto hovoríš nie vážne?" rozhodil rukami Nick, keď môj kašeľ ustal a ja som si iba slabo povzdychla. Viac to nešlo. Nehovorila som na to nič. Mlčala som. Nickova ruka z ničoho nič vystrelila k mojej tvári a priložil mi ju na čelo, líce, druhé líce a znova na čelo. "Preboha Ashley! Veď ty horíš!" zhrozil sa Nick, no ja som sa nezmohla ani na slovo. "Musíš ísť do nemocnice!" vyhŕkol a ja som chcela nejako, hocijako reagovať, no nešlo to. Moje zmysly boli celkom otupené.

"Nick.." bolo posledné čo som povedala a aj posledné čo som videla, než sa mi rozmazal a nastala úplná tma.

---