Brother's love

20. časť - Potrebujem s tebou hovoriť

Ashley

Išla som rovnou cestou ku dverám s jediným cieľom. Vypadnúť z tohto domu. Otvorila som dvere a chcela vyjsť von, no do niekoho som vrazila.

Zdvihla som hlavu aby som vedela koho pevná hruď ma zastavila v odchode a zostala som stáť s otvorenými ústami, keď som uvidela práve jeho tvár.

"Ahoj," nervózne sa usmial a ja som naňho stále pozerala ako keby som v živote nevidela človeka. Preboha čo tu on robí?

"A-ahoj," vykoktala som zo seba po chvíli neustáleho zírania naňho a stále nechápala čo by tu zrovna on mohol chcieť. Nastalo to trápne ticho no ja som to neriešila, nevnímala, pretože som nemohla uveriť, že ho vidím stáť pred dverami môjho domu. Práve jeho a po tom všetkom

"Ashley ja...by som s tebou potreboval hovoriť." Poškriabal sa na zátylku a ja som iba pomaly  prikývla. O čom by on chcel so mnou hovoriť? My už si nemáme čo povedať.

"Chcesm ísť dnu?" Potriasla som hlavou a pozrela som sa smerom do obývačky, no on pokrútil hlavou v zápore.

"Nie, nie. Myslím, že by bolo lepšie keby sme sa išli prejsť. Nechcem obťažovať." Dal si ruky do vreciek a ja som iba mlčky prikývla.

Obula som si svoje topánky, ktoré som si ešte predtým incidentom s Ryanom a Sarou stihla skopnúť z nôh, zobrala si kľúče položené na komode a zabuchla za sebou dvere. Prešli sme na ulicu a ja som ho nasledovala do parku cez cestu.

"Tak o čom si chcel so mnou hovoriť?" Spýtala som sa keď sme prechádzali pomedzi stromi a hľadela som na svoje topánky ako šľapú po tráve a udupávajú ju hlbšie a hlbšie do zeme.

"Ja...Ashley ja pochopím, keď mi odpískaš, že to čo od teba žiadam je príliš po tom ako som ti ublížil a absolútne pochopím, keď mi nepomôžeš a pošleš ma rovnou cestou k vode, ale ja som naozaj zúfalý a ty si jediná, ktorej verím a ktorá mi dokáže pomôcť. Keby som mal inú možnosť nežiadal by som ťa o pomoc, ale žiadnu nemám. Musel som za tebou aspoň prísť a spýtať sa či mi nepomôžeš." Celý čas jeho zrak smeroval k zemi a ja som sa začínala báť čo odomňa potrebuje. Zhlboka som sa nadýchla a pozrela som sa pred seba.

"Povedz mi čo potrebuješ." Povedala som nakoniec a pozrela som sa naňho, no keď sa otočil na mňa aj on ku mne, odvrátila som zrak. Zhlboka sa nadýchol a videla som na ňom, že sa bojí mi to povedať. On má naozaj strach?

"Ja..." odmlčal sa a ja som ho nespoznávala. On sa nikdy nebál nikomu niečo povedať, nerozumiem prečo mu to teraz robí problém. "Dievča, ktoré milujem mi neverí a nechce byť so mnou. Už som zúfalý. Neviem čo mám robiť." Vyklopil zo seba na jeden nádych a ja som zalapala po dychu.

Nevedela som či ma to ranilo, no zostalo mi smutno. Miešali sa vo mne rôzne pocity k vzhľadom k tomu, že iba pred chvíľou som mala histerický záchvat plaču, ktorý znova skončil až v Ryanovom náručí. Nevedela som čo mu na to povedať.

"A čo...čo chceš odomňa?" Šepla som po chvíli spamätávania sa, on sa zastavil a otočil sa ku mne.

"Povedz mi prosím čo mám robiť." Chytil ma za ramená a intenzívne sa mi zahľadel do očí, až som musela uhnúť pohľadom. Zdá sa mi to alebo je naozaj zúfalý? Mlčala som pretože som nevedela čo mu na to mám povedať.

Čo by ste robili vy keby za vami prišiel váš bývalý, ktorý vám v minulosti dosť ublížil a žiadal vás o pomoc vo vzťahu? Neuvažujem nad tým či mu pomôcť alebo nie. Ale skôr ako mu pomôcť. Ako mu mám ja poradiť? Ako môžem mať ja objektívny názor na vec? Dokážem o tom vôbec hovoriť?