Brother's love

23. časť - Ver mi, ja ho poznám

Ashley

"Myslím, že pre teba znamenám toľko koľko si myslím." zamrmlala som mu do hrude a on si ma od seba odtiahol aby sa mi pozrel do očí.

"Aj oveľa viac." šepol a ja som sa neubránila úsmevu. Je pekné počuť, že pre niekoho niečo znamenáte. A zvlášť od človeka, na ktorom vám záleží.

"Prečo si mi vlastne volal?" spýtala som sa po chvíli ticha a odvrátila zrak od zapadajúceho Slnka.

"Chcel som sa s tebou iba porozprávať." povzdychol si a ja som videla, že ho niečo trápi.

"Čo sa deje Kevin?" chytila som ho za ruku upierajúc naňho zrak.

"Ide o Madisson." povzdychol si znova a ja som zdvihla obočie. Neviem o kom hovorí.

"Kto je Madisson?" spýtala som sa a už mi začínalo dochádzať o kom sa bavíme.

"To je to dievča, s ktorým som ťa...-" nenechala som ho dokončiť vetu.

"Fajn, už viem!" prerušila som ho skôr ako mi to všetko pripomenul a zdvihla ruku v geste, nech prestane hovoriť. "O čo ide?" spýtala som sa.

Bože ktoré dievča by sa rozprávalo so svojím ex na túto tému? Asi to, ktoré sa s ním rozišlo v dobrom, no my sme sa zrovna najlepšie nerozišli. Fajn, stačí! Nechcem na to spomínať.

"Ale to je jedno." jeho tvár vylemoval jeho krásny úsmev, no ja som vedela, že je falošný. Poznám ho.

"Mne teda nie." opätovala som mu úsmev, s tým rozdielom, že bol pravý a on sa nachvíľku tiež usmial.

"Stále mi neverí." zložil si hlavu do dlaní a mňa pohľad naňho pichol pri srdci. Na Kevinovi mi záleží, možno aj viac akoby som chcela, keďže mi ublížil no nechcem ho vidieť sa trápiť. Bolí ma to. A preto som vedela, že mu musím nejako pomôcť. No ako?

"Poď, prejdeme sa." zaťahala som ho za ruku a venovala mu úsmev. Smutne sa na mňa usmial a išiel so mnou. Chcela som ho trochu rozveseliť nech na to nemyslí. Chcela som mu aspoň trošku pomôcť. "Keviiin." zakričala som a vyskočila naňho zozadu, no nečakala som, že to bude až také nečakané a my sa skácame na zem.

"Si blázon vieš o tom?" zasmial sa, keď sme ležali vedľa seba na zemi.

"Viem. A ty to vieš tiež." zasmiala som sa tiež a keď sa chcel postaviť znova ho stiahla na zem.

...

Odomkla som vchodové dvere a vošla dnu. Kľúče som položila v predsieni na komodu, vyzula si to topánky a chcela ísť do izby keby sa predomnou nezjavil Ryan.

"Kde si bola?" založil si ruky na hrudi.

"Vonku." mykla som plecami. "Už tu nie je?" narážala som na na Saru. Nevedela som či už odišla domov alebo je ešte stále tu.

"Nie." odsekol. "S kým si bola?" spýtal sa znova a mne už to začínalo pripadať ako výsluch. Čo mu zasa je?

"S Kevinom." pokrčila som ramenami a začala vychádzať po schodoch hore.

"Čože?!" rozhodil rukami a ja som sa na schodoch otočila naňho.

"Čo je?"

"Robíš si srandu Ashley?! Teraz mi to chceš akože opätovať alebo čo?!" začal pomaly vyšalovať a ja som pokrútila hlavou. Napadlo ma, že bude nejako takto reagovať no nebola som si tým istá. Teraz si možno myslí, že sa snažím mu pomstiť a preto sa stretávam s Kevinom, aby som ho naštvala a aby žiarlil. Myslím, že niečo také mu blúdi po rozume. Mám mu to vyhovoriť alebo ho v tom chvíľu nechať?