Brother's love

9. časť - School

Túto časť venujem Lusi25, DeutschElf a NinaPlekov. Užite si ju a príjemné čítanie :) :*

Ashley

Nenávidím to. Nenávidím. Škola. Koľko znechutenia sa dá vyjadriť jedným slovom. Dnes po dvoch týždnoch musím ísť do školy. Nie žeby mi bolo nejako lepšie ale už som schopná chodiť do školy, keďže sa môj psychický stav zrejme zlepšil a do školy chodiť musím. Pf. Mne by nestačilo ani šesť mesiacov dva krát do roka nechodit do školy.

Škola je na prvej priečke rebríčku najneoblúbenejších miest 21. storočia. Ako to viem? Neviem, iba si to myslím. Ani neviem či nejaký rebríček najneoblúbenejších miest 21. storočia existuje, ale ak áno dám ruku do ohňa za to, že škola je na prvom mieste. No ruku radšej nie, tú by som ešte mohla potrebovať, ale kľudne dám srdce.

"Najlepší spôsob ako nemať nikdy zlomené srdce, je predstierať, že žiadne nemáte." (-Charlie Sheen.)

No a ešte lepší spôsob ako sa vyhnúť zlomenému srdcu je žiadne nemať. Takže áno, kľudne dám srdce do ohňa za to, že škola je na prvom mieste najneoblúbenejších miest 21. storočia.

Ťažko som si povzdychla.

V poslednom čase sa pozastavujem nad úplnymi hlúposťami a zaťažujem moju myseľ tým, že sa nútim premýšľať nad vecami do úplných detailov. Nad hlúpimi vecami, ale na druhú stranu ma to aspoň zamestná a nemyslím na to pri čom by som 100%tne plakala.

S povzdychom som vyšla z kúpeľne a namierila si to k svojej otvorenej skrini. Zobrala som si prvé čo mi prišlo pod ruku a neriešila čo to vlastne je. Obliekla som si čierne roztrhané rifle, prevliekla si cez hlavu čierno-biely top, obliekla si čiernu tuniku čo mi visela v skrini na červenom, do očí bijúcom vešiaku, zobrala si do ruky kabelku a vyšla z izby.

Zbehla som schodmi dolu do kuchyne, kabelku položila na stoličku a podišla k linke. Z misky s ovocím som si zobrala jablko, ktoré som si hodila do tašky aj s jemne perlivou minerálkou z chladničky a sadla si za jedálny stôl na jednu zo stoličiek. Očami som hypnotizovala kuchynské hodiny, ktorých tikanie ma znervózňovalo a vytáčalo do nepríčetnosti a spolu so sekundovou ručičkou počítala sekundy do každej ďaľšej minúty. Ryan mi vyslovene zakázal ísť do školy busom, takže ho tu teraz naňho čakám.

"No môžme ísť." vstúpil do kuchyne vysmiaty Ryan s taškou prehodenou cez jedno rameno. Mlčky som sa postavila od stola, schytila kabelku a premiestnila sa do predsiene. Ryan mlčky kráčal za mnou, no úsmev z tváre mu nemizol. Asi sa dobre vyspal...no aspoň niekto.

Obula som si biele Vansy čo som mala v botníku a vyšla z dverí. Ryan za mnou zabuchol dvere a diaľkovým ovládaním odomkol auto. Bez slova som nastúpila a čakala než to isté urobí on. Keď zatvoril dvere auta, strčil kľúč do zapaľovania, naštartoval a autom sa rozoznel zvuk motora, oprela som si hlavu o okienko a bezvýznamne hľadela von.

"Ako si sa vyspala?" spýtal sa Ryan akonáhle sme sa pohli z príjazdovej cesty. Hodila som po ňom pohľad- No skús hádať a dúfala, že pochopil, že sa s ním rozprávať nechcem. "Nepočul som ťa kričať ani nič podobné, tak som si myslel, že si sa vyspala lepšie ako za posledné týždne." nie, nepochopil to. Povzdychla som si a pozrela naňho. Keď mi pohľad opätoval a uvidel ako krútim hlavou do strán, povzdychol si on. "Si si istá, že tam chceš ísť?" pevnejšie zovrel volant v rukách a ja som privrela oči.

"Nie, ale inú možnosť nemám." prvé slová čo mi dnes vyšli z úst. Prehovorila som.

"Ale máš. Môžeš zostať doma." povedal a ja som pokrútila hlavou. Už sa nemôžem skrývať. Už sa nemám za kým skrývať. Už mi došli možnosti. Mám už iba jedinú: Čeliť tomu.