Brother's love

62. časť - Oslava

Ashley

"Ashley my sa teda vrátime okolo druhej, dúfam teda, že sa dovtedy presuniete do tvojej izby." prízvukovala mi znova mama omotávajúc si okolo krku čiernu šatku.

"Áno mami, neviem či tu vôbec niekto do druhej zostane a ak hej tak už s tým že tu zostanú spať."

"Dobre Ashley ale nechcem v noci, keď sa budeme vracať domov v obývačke zakopnúť o nejakého tvojho opitého kamaráta a ani tu ráno uvidieť bordel ako po projekte X! Jasné?"

"Áno, áno," pretočila som očami. Prečo mi nikto nechce veriť, že to nebude žiadna párty ale iba nevinný večer s kamarátmi?

Mama sa presunula z obývačky do predsiene kde elegantne vkĺzla do svojich vysokých topánok a zakričala: "Róbert!" Takýto krik sa v tomto dome ozýval pomerne často.

"Áno zlatko," otec vyšiel z kuchyne otierajúc si jednou rukou špinavé ústa od čokolády a druhou naprávajúc svoju kravatu. Kravatu ktorú dostal odo mňa na Vianoce.

"Znova si do seba natlačil zvyšok toho koláča? Potom sa čuduješ, že nedopneš gombík na saku."

Naozaj to povedala práve ona? Mama v poslednej dobe musela pribrať dobrých šesť kíl a bolo to riadne vidieť aj na jej bruchu, no všetci sme o tom radšej mlčali. Každý vie aké ženy ohľadom váhy dôkazu byť.

"Karen, ale musíš uznať," otec pokýval spokojne hlavou. "Že je naozaj dobrý." posledný raz si oblizol všetky prsty a prehodil cez seba kabát.

Ja s Ryanom sme túto scénu iba pobavene sledovali, v podstate tak ako vždy. Otec s matkou nám ešte pripomenuli zopár zbytočností o tom ako nezdemolovať dom a potom sa za nimi zatvorili dvere.

"O koľkej majú všetci prísť?" spýtal sa Ryan zatiaľ čo ja som dekorovala misky s občerstvením na stole. Nebude zo mňa dekoratérka? Možno mám vo svojej izbe vždy bordel ako po výbuchu atomovky, no keď niečo dekorujem dbám na každý detail.

"Asi o dvadsať minút."

"Dobre tak ja si dám rýchlu sprchu a oblečiem sa, okej?"

Mohol by si kľudne zostať aj takto, iba v teplákoch padnutých tak, že ti vidieť okraj boxeriek, bez trička a možno keby si si dal dole aj..

Okamžite som potriasla hlavou aby som sa dostala späť do reality.

"Eh um jasné." venovala som Ryanovi žiarivý úsmev, ktorý mi oplatil a potom sa vyparil na poschodí.

Potriasla som sama nad sebou hlavou a pobrala sa do kuchyne kde musela ešte poukladať pár chlebíčkov a zobrať zvyšok pohárov do obývačky.

Keď som sa otočila smerom k kuchynským hodinám zisťujúc koľko času zostalo do príchodu mojich priateľov, zrak mi skĺzol na čiernu dieru v stene, ktorá tam zostala po Ryanovom ostatnom vyčíňaní.

Pripomenula sa mi celá tá scéna ako z filmu, keď okolo nás lietal príbor a nábytok, ako som kľačala na kolenách na mokrej podlahe a podgurážený Ryan strhávajúci zo mňa oblečenie.. Spomínala som na našu najväčšiu hádku v živote dívajúc sa na čiernu dieru v sadrokartónovej stene, ktorá tam zostala po údere Ryanovej pästi.

Rodičia mali ohľadom toho nemálo otázok. Oklamali sme ich. Tak ako to robíme už skoro celý rok, odkedy sme spolu. Nejako sme sa z toho spoločne vymotali, aj keď nehovorím, že to šlo ľahko.