Nebola som si istá, či sa mi zle dýcha kvôli bezpečnostnému pásu, čo obopínal moju hruď, alebo kvôli úzkemu pásu šiat, ktoré pokrývali pokožku môjho tela od ramien až k nohám. Možno to nebolo ani jednou z týchto vecí, možno moje ťažkosti s dýchaním boli zapríčinené horúčavou vonku, teplému vzduchu a slnku, ktoré cez čelné sklo pražilo presne na mňa. Potiacimi dlaňami som si uhladzovala materiál svojich šiat, ťahajúc ho smerom nadol, urovnávajúc každú i tú najmenšiu chybičku, ktorá na ňom vznikla.
"Bude to v poriadku," Ryanov hlas sa rozoznel priestorom v ktorom sme sedeli. Videla som ako ma po očku pozoruje a zároveň dáva pozor na vozovku, po ktorej sme šli.
"Ja viem," uistila som jeho aj seba a vydýchla z pľúc dlhšie zadržiavaný vzduch. "Len som nervózna." Bodaj by aj nie. Bude tam celá naša škola, ba dokonca polovica nášho rodného mesta. Žiaci, učitelia, rodiny, kamaráti, kamaráti kamarátov a aj kamaráti kamarátov kamarátov. Ako by som nemala byť nervózna pri myšlienke na to, že tam budem stáť pred všetkými týmito ľudmi.
"Ja viem, ale som tam s tebou." Ryanova ruka sa ocitla na mojom holom kolene. "A budú tam s nami aj mama a otec." Cez spätné zrkadlo na strane vodiča som mrkla na strieborné auto, ktoré nás nasledovalo.
"Vyzeráš dobre," počula som sa hovoriť, potom ako som zrak presmerovala na šoférujúceho Ryana. Vlasy mal nagélované ľahko do hora, límček košele mal rozopnutý a striebornú kravatu povolenú tak aby mu nezavadazala. Sako mal prehodené cez sedadlo vodiča, jeho pravé zápästie obopínal náramok, čo odomňa dostal na Vianoce a jeho ľavé zápästie zlaté hodinky od otca. "Svedčí ti to." Dodala som, keď na mňa na sekundu pozrel.
"Už si sa dnes videla v zrkadle?" Spýtal sa akoby mimochodom a svoju plnú pozornosť presunul na vozovku, keď volant skrútil prudko doprava. Vedela som ako vyzerám, no i tak som pre istotu vyklopila clonítko na aute a odhalila tak zrkadlo, ktoré ma uistilo, že môj makeup sa ešte stále drží na mojej tvári, i keď naňho praží horúce slko.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Zatiaľ čo som sa ja obzerala v zrkadle a hľadala chybičky, ktoré by som ešte mohla vylepšiť jazdil Ryan po preplnenom parkovisku hľadajúc voľné parkovacie miesto. Strieborné auto, čo nás sledovalo sa od nás odpojilo hľadajúc vlastné miesto na parkovanie. Nebolo divu, že parkovisko bolo preplnené skrz na skrz, keďže sme prišli ako poslední. Ryan zrejme nemal čas a ani náladu točiť sa kolom dookola a hľadať kam by mohol odstaviť auto a tak zastavil s dvomi kolesami na obrubníku priamo pri vchode na parkovisko. A vyzeralo to tak, že tu plánuje zostať.
"Nevystupuj." Povedal, než to sám urobil a ja som teda počkala, než obehne auto a otvorí dvere aj na mojej strane. "Poď sem," Namiesto aby mi pomohol vystúpiť z auta obmotal jednu svoju ruku okolo môjho pása, druhú podložil pod moje nohy a z auta ma vyniesol na rovný betón. Vďačne som sa naňho usmiala, že mi ušetril cestu v desať centimetrových topánkach po tráve a počkala než si z auta vyberie sako a zamkne.
