Brother's love

52. časť - Tak ako ubiehajú dni..

Ashley

Dni ubiehali zbesilo jeden za druhým bez mihnutia oka. Hodina predbiehala hodinu, deň predbiehal deň, týždeň predbiehal týždeň a razom sa z toho stali dva týždne, ktoré ani neviem ako ubehli.

Od toho dňa kedy som Mikovi dala zbohom a vyplakala sa na Ryanovom rameni som ho žiaľ nevidela. A to doslova. Mike sa od toho momentu v škole neobjavil..

Nemala som o ňom žiadne správy. Nikto ho nevidel, nikto o ňom nepočul. Akoby sa proste vyparil z povrchu zemského. Neraz som zbierala odvahu ísť k nemu domov a zistiť čo a ním je, no nikdy som nenazbierala dosť odvahy sa mu pozrieť do očí a tak sa žiadny z mojich plánov nestal skutočnosťou.

Mala som silný pocit, že Mike sa ohraničil od okolitého sveta kvôli mne a bola som stopercente presvedčená, že je to pravda. Kvôli tomu som sa cítila ešte previnilejšie ako doteraz a vedela som, že by som to mala napraviť, no nemala som najmenšie tušenie ako.

"Vieš niečo nové o Mikovi?" otočila som sa späť na Mary vracajúc svoju myseľ späť do reality.

"Neviem nič." pokrútila jednoducho hlavou prehrabujúc sa lyžičkou v jej zeleninovom šaláte položenom na stole. "Videla som ho pred týždňom.." odmlčala sa aby mohla prehltnúť sústo a ja som vtedy nastražila uši aby mi neuniklo nič z toho čo povie. "No bol tak sfetovaný, že ma nespoznal." mykla plecami a ďalej sa venovala svojmu šalátu.

"Sfetovaný?" nechápavo som sa zamračila a Mary pretočila očami.

"Ashley," naklonila sa bližšie ku mne. "Bral cez nos." povedala očosi tichšie. "Videla som ho iba na pár sekúnd, no také sklenené oči som nikdy nevidela." dodala ešte a ja som nasucho prehltla.

Mike bol tak zdrogovaný, že Mary ani nespoznal?

Kurva.. Toto neveští nič dobré.

...

S ťažkým povzdychom som si z poličky vybrala sklenený pohár a napustila ho po okraj čistou vodou. Bolo práve niečo okolo jednej hodiny poobede a ja som mala byť v škole, no dnes som proste odišla skôr. Nemala som chuť sa ďalej túlať školskými chodbami ako telo bez duše a vypúšťať reči učiteľov jedným uchom dnu, druhým von. I keď som ich vôbec nepočúvala, unavovalo ma sedieť na tých hodinách a nechávať sa mučiť svojimi myšlienkami. Človek by si myslel, že keď nie je sám okolie ho odreaguje, no v mojom prípade to tak nebolo.

Stále sa dookola mučím výčitkami svedomia ohľadom Mika. Búcham si hlavu o stenu a pýtam sa samej seba ako som to mohla urobiť, no na druhej strane...ak by som to neurobila, zničilo by to môj vzťah s Ryanom.. No stále mi v hlave blúdi tá istá otázka..;

Stálo to za to??

Vchodové dvere sa zatvorili s veľkým tresknutím až som poskočila a tým všetky moje myšlienkové pochody zmizli. Do kuchyne vstúpil Ryan, zaregistrovala som jeho telo od pása dolu, no nevydala som ani hlásku a presmerovala zrak k svojim prstom krúžiacim bo obvode pohára.

"Stále sa tým rozchodom trápiš?" spýtal sa podchádzajúc bližšie k linke, no ja som neodpovedala a ďalej sa dívala bezcenne do steny. "Takže áno.." odpovedal si sám a ja som si ťažko povzdychla.

"Netrápi ma ten rozchod!" zvýšila som hlas. "Trápi ma, že som mu ublížila." dodala som očosi tichšie. "A nebol to rozchod.. Ani sme spolu neboli." pokrútila som hlavou pri tých spomienkach. Znovu sa mi rynuli slzy do očí.

"Nazývaj si to ako chceš." reagoval ledabylo. "Viem, že ťa trápi, že už s ním nie si." dodal očosi ostrejšie.

Od toho "rozchodu" uplynuli dva týždne. Prvý týždeň Ryan akosi toleroval moje správanie, výkyvy nálad a bezdôvodné výbuchy plaču, no na ten druhý pretiekol jeho pohár trpezlivosti. Začal mať štiplavé poznámky ohľadom takzvaného rozchodu, jeho správanie ku mne bolo chladnejšie a jeho slová každým dňom ostrejšie. Chápala som jeho správanie, no v tejto situácii ma mohol aspoň pochopiť a nie mi ešte nakladať. Nie dosť, že som sa cítila mizerne kôli Mikovi on na seba musel upozorňovať tiež a cítila sǒ sa hrozne aj kôli nemu.