Brother's love

14. časť - "Ahoj, ja som Lili."

~O tri týždne neskôr~

Ryan

Myslím, že už dávno som nebol tak nasraný ako dnes. Ashley zasa nie je doma, poflakuje sa vonku s tými omedzeními idiotmi z našej školy a ja nemám ani najmenšie poňatie kde by mohla byť. To dievča mi začína liezť pekne na nervy. No a aby toho nebolo málo zachvíľu prídu domov naši a budú sa na ňu pýtať. Čo si sakra myslí, že ja nemám nič lepšie na práci ako ju kryť pred našimi?! Za toto pekne schytá.

Počul som na príjazdovej ceste motor auta a tak som usúdil, že niekto z našich už prišiel domov. Môj úsudok sa potvrdil, keď som počul ako sa zabuchli vchodové dvere. Už sa mi nechcelo viac rozmýšľať s akými idiotmi sa moja sestra práve ťahá a koľko litrov chlastu do seba leje. Mal som toho akurát tak po krk. Obliekol som svoju čiernu bundu a aj s peňaženkou a telefónom sa vydal dolu.

Mama z kuchyne zrejme počula moje počiny v predsieni a tak som sa vydal za ňou, keď na celý dom zvolala moje meno. Sedela pri stole s šálkou čaju v ruke a hrabala sa znova v tých jej papieroch. Povzdychol som si a prešiel k chladničke. Ako vždy tam nič nebolo tak som si zobral aspoň jablkový džús a napil sa rovno z krabice.

"Ahoj," Mama zdvihla hlavu od papierov a upriamila svoj zrak na mňa.

"Ahoj."

"Kde je Ashley?" Oh aká nečakaná otázka.

"Išla tuším k nejakej jej kamoške sa učiť, spomínala nejaký test či čo to," odvetil som jej škrabajúc sa na zátylku. Už som mal tých lží akurát tak dosť.

"Aha, dobre." Ťukala opäť niečo do kalkulačky. Nechápem ako niekto môže robiť účtovníctvo. Ja som na matiku úplne krepý a je to ten najúmornejší predmet vôbec. Iba pri pohľade na čísla mi nie je dobre. "Chceš niečo jesť?" Spýtala sa mama ešte uprene hľadiac do papierov a ja som pokrútil hlavou, čo ona ale nemohla vidieť.

"Nie. Idem sa asi prejsť. Tak sa maj."

Mama ma neodzdravila -veď na čo- a ja som nad tým prevrátil očami. Stále iba pracuje alebo chodí po nejakých akciách ako aj otec. Tie jej kontrolné otázky typu: "Chceš niečo jesť?" alebo "Ako to ide v škole?" či "Ako sa máš?" si teda môže kľudne odpustiť. A to chcú mať ďaľšie decko. Pokrútil som nad tým hlavou, obul si tenisky a vyšiel z domu.

Ani som poriadne nevedel kam mám namierené. Šiel som prosto pred seba. Park v ktorom som sa ocitol bol prázdny, neboli v ňom žiadne kričiace deti, ľudia čo by sa rozprávali alebo hluční tínedžeri. Nebol tu nikto. Iba ja. Netrvalo dlho a kvapky dažďa mi začali dopadať na sklopenú hlavu. Skvelé, dážď bol posledné čo mi ešte chýbalo.

Už absolútne nevedel čo robiť s Ash. Nemôžem sa iba prizerať na to ako si ničí život. Je mi jasné, že ak to s ňou pôjde takto ďalej, neskončí to dobre. Viem to, no neviem čo s tým mám urobiť. Nepočúva ma, nepočúva nikoho a povedať si nedá. Strašne ma to štve. To, že nepočúva to čo jej hovorím. Štve na to, že sa bojím. Bojím sa o ňu, že sa jej niečo stane a ja nebudem schopný tomu zabrániť. Je to predsa moja sestra, mám ju rád, či chcem alebo nie.

Sadol som si na lavičku autobusovej zastávky, aby som som sa schoval pred dažďom. Nechcel som byť viac premočený ako doteraz. To bol aj blbý nápad odísť z domu peši. Na čo mi je potom to auto? Určite nie na to aby stálo odparkované v garáži a ja som zatiaľ čakal na lavičke kým prestane pršať. Sledoval som ako dažďové kvapky dopadajú na mokrý betón a pomaly, no isto tvoria nemalú kaluž predomnou.