Brother's love

18. časť - Zmena

~O 2 týždne neskôr~

Ashley

"Daj mi pokoj!!" Vytrhla som sa mu zo zovretia a schmatla svoju bundu prehodenú cez operadlo gauča.

"Dokedy sa mi ešte plánuješ vyhýbať??" Zakričal za mnou, keď som si obúvala tenisky a ja som sa naňho otočila.

"Dokedy budeme bývať v tom istom dome!" Odvrkla som a išla otvoriť dvere, keby ma znova nepotiahol k sebe. "Čo chceš?!!" Zakričala som z plného hrdla, tak že to aj mňa samú prekvapilo. Ryan sa na mňa naďalej iba mlčky pozeral a vo mne to stále vrelo. "Tak čo chceš?? Čo?? O čo ti do prdele ide?! Čo stále riešiš?!!" Kričala som naňho ďalej, rozhadzovala rukami ako šielená, zatiaľ čo on zvieral moje predlaktie.

Už som zo všetkého bola zúfalá. Zo všetkého okolo mňa a Ryana. Zo všetkého čo sa okolo mňa v poslednej dobe dialo. Nenávidela som sa za to, že cítim niečo čo by som nemala a nevedela sa s tým zmieriť. No ani sama pred sebou som si to nevedela priznať.

"Povedz mi čo chceš..." Zo zúfalstva mi už začali stekať slzy po tvári. Oprela som si čelo o Ryanovu hruď a už zo seba nevládala vydať ani hlásku. Ryan mi položil ruky na chrbát a silno ma objal.

Slzy mi zas a znova po dlhom a úspešnom vyhýbaní sa im stekali po tvári a ja už som nevedela ako ďalej. Stála som a nevedela čo ďalej. Čo bude nasledovať, či ako toto všetko vyriešim. Čo je skutočnosť, čo ilúzia a čo iba sen. Čo chcem, po čom túžim, čo mám a čo mi chýba. Už neviem kto je kto a kde mám hľadať seba. Som tak veľmi zmätená mojimi pocitmi, ľudmi naokolo, ich slovami, ich činami, ich správaním.

Ryan sa o domňa odtiahol a zotrel mi palcom ruky slzu čo mi stekala po líci. Hľadeli sme si do očí. Ja do tých jeho zelených dúhoviek a on do tých mojich sivých, zúfalých. Chytil mi tvár do dlaní a palcom mi znova prešiel po lícnej kosti. Zatvorila som oči a zhlboka dýchala užívajúc si jeho dotyk na svojej pokožke. Prešiel mi po spodnej pere a ja som otvorila oči.

Jeho tvár bola blízko tej mojej a ja som znova zatvorila oči, keď priložil svoje pery na tie moje. Jemne nimi pohol a ja som bola príliš slabá na to aby som tomu zabránila. Ani jeden z nás nemal takú silnú vôľu, aby sa ovládol.
Položila som ruky na jeho ramená a pritiahla si ho bližšie. Pery sa nám dotýkali tak jemne, že som ich skoro ani necítila. Stlačila som Ryanovi ramená a vtedy ma začal dravo bozkávať. Spolupracovala a znova sa nemohla nabažiť toho pocitu cítiť jeho pery, no v tom si si uvedomila, že toto nemôžme. Že toto nejde.

"Ryan. Nie. Prestaň. Ryan." Povedala som pomedzi bozky a odtiahla sa od neho. "Toto nemôžeme Ryan."  Zúfalo som si prstami vbehla do vlasov. Takto to ďalej nejde! Ryan je môj brat, to...to proste nejde. "Si môj brat," Pri tých slovách som sa skoro znova rozplakala. "To nejde. Prepáč..." Pokrútila som hlavou a otočila sa ku dverám.

Ignorovala som Ryanove slová, otvorila dvere a vyšla z toho domu. Z toho domu kde sa to všetko začalo.

Ryan

"Kurva!" Kopol som z celej sily do gauča a potom si naň sadol. Zložil som si hlavu do rúk a zťažka si povzdychol.

Čo budem robiť?

Už absolútne netuším čo ďalej... Je to moja sestra, milujem ju viac akoby som mal a to nie je dobré. Ona miluje toho idiota Kevina a ja ani neviem čo vlastne cítim. Už týždne sa mi vyhýba. Už neviem čo robiť... som zúfalý. Z toho všetkého. Myslím, že už je všetko stratené...

Obul som si tenisky, zobral si kľúče od auta a vyšiel z domu. Nasadol som do auta a vydal sa ulicou až k tomu bledohnedému domu s číslom 33. Vystúpil som z auta a zhlboka som sa nadýchol.