Brother's love

85. časť - Zhoršenie stavu a medikácia

Už je to mesiac čo sme s Ryanom mali sex. Veľmi mi chýbalo jeho telo, jeho dotyky a teplo jeho nahej pokožky na tej mojej, no väčšmi ma premkýnal strach z toho, že si nájde niekoho iného. Podporoval ma v mojich úvahách aj fakt, že som s Rynom už dva dni nebola v škole. Od tej párty ubehli už styri dni, dnes bol ten piaty a skutočnosť, že som nevedela čo v škole robí ma zabíjala.

Mala som sto chutí odoslať mu rozpísanú správu, aby sa vrátil domov, no nechcela som ho zaťažovať. Nechcela som byť tak slabá, závislá na ňom a nechcela som aby kvôli mne a mojim pocitom vynechával školu. No čím viac som nad tým všetkým rozmýšľala, tým viac moju hlavu napádali nebezpečné myšlienky, ktorých som sa nevedela zbaviť.

Nútili ma vziať telefón a zavolať Ryanovi aby okamžite prišiel domov a uistil ma, že nie je s nikým iným. Nútili ma ukazovať svoju slabosť a nútili ma plakať. Búrali moje vysoké múry, ktoré som okolo seba postavila a dostávali sa mi až pod kožu, i keď som sa snažila sebe- väčšmi odolávať.

Vedela som, že môj stav sa zhoršuje. Bola som v hlbokej depresii a vedela som to. Plakala som, veľmi som plakala, premýšľajúc o tom ako bezcenná vlastne v skutočnosti som a nevedela som sa prinútiť prestať. Bola som slabá a slabla som každou chvíľou viac. Oči sa mi plnili slzami, vždy keď som pohliadla na telefón položený na mojom nočnom stolíku. Cez slzy som už ledva videla, všetko na čo som pohliadla bolo rozmazané, moje telo ovládala úzkosť a bolesť, no ja som stále skúšala odolať pokušeniu zavolať Ryanovi.

Bola som zbabelá, že som utekala schovať sa pred každým problémom pod paplón, bola som slabá, že som nevedela ovládnuť svoje pocity a seba, bola som úplne na nič, no stále som v sebe hľadala vnútornú silu, na to aby som neodblokovala telefón, čo som si prehadzovala v rukách a nevytočila Ryanove číslo. Opakovala som si v hlave stále dookola, že ho nemôžem otravovať s každým sebe-menším problémom. Že musím byť samostatná a vedieť si poradiť sama.

No s každou pribúdajúcou minútou sa moja dôvera v samu seba zmenšovala. Panicky som plakala nad tými pocitmi, čo ma ovládali, rukami si vbiehala do vlasov a ťahala sa za ne, pevne stláčala svoju hlavu v rukách, snažiac sa odohnať tú úzkosť, bolesť a tie myšlienky o tom, že život už nemá žiadny zmysel. Mal ho dokiaľ v ňom bol Ryan, no moja myseľ si aj proti tejto myšlienke, ktorú som si neustále opakovala, spravila vlastný argument.

Aj tak už mu nedávam čo potrebuje. Už ma nechce. Prečo by so mnou mal ešte zostávať. Možno už ma ani nemiluje. Možno sa chce so mnou rozísť a rozíde. Možno by mu bolo aj jedno, keby som sa zabila. Už mu na mne nezáleží. Nájde si niekoho iného. Možno už si našiel. A možno je práve teraz s ňou..

Dosť!

Toto bolo na mňa už príliš. Tieto myšlienky ma ničili a ja som zlyhala. Zlyhala som na plnej čiare. Nedokázala som to. Nezostala som silná. Nevedela som si pomôcť. Roztrasenými prstami som v rýchlosti napísala správu, kde som Ryana prosila aby sa vrátil domov a hneď po jej odoslaní to oľutovala. Mala som zostať silná a nie komplikovať Ryanovi život. Ako dlho to ešte môže a bude znášať, než ho to omrzí?

Pociťovala som hĺbku mojej depresie až príliš presne, no problém nastával vtedy, keď som prestala myslieť, na to, že ide o moju diagnózu a nechala myšlienky ovládnuť moju myseľ. Medzi histerickým plačom, ktorému som nevedela zabrániť vládli malé pauzy, kedy som sa pokúšala urovnať si myšlienky a dostať sa späť na správnu vlnu, no vždy prišla taká myšlienka čo ma znova rozplakala. Po zemi boli porozhadzované kapesníky, do ktorých som si utierala slzy, no po nejakom čase už ma to omrzelo. Nemala som toľko kapesníkov, čo sĺz.
Človek by povedal, že už som sa vyplakala dosť, no ono stále prichádzali nové dôvody.