Brother's love

21. časť - Dážď bubnujúci na parapety okien

Ashley

Zobudila som sa na svetlo prenikajúce spoza zle zastretých závesov, otvorila som oči, pár krát zaklipkala aby som si zvykla na svetlo a chcela sa posadiť, no ostrá bolesť mi vystrelila do hlavy, takže som radšej zostala ležať. V hlave mi pískalo a dunelo a mala som pocit, že mi asi zachvílu pekne pomaličky vybuchne. Bol to neznesiteľný pocit, ale každý čin má svoje následky. Toto sú následky za dobre prepitú noc. Nič si z nej síce nepamätám ale musela to byť naozaj pecka, keď ma tak bolí hlava. A musela som toho dosť vypiť.

Lovila som vo svojej hlave spomienky a snažila rozpamätať na minulú noc. Vždy, keď mám opicu si neviem priradiť spomienky k nejakému času. Všetko sa mi vždy motá.

S povzdychom a držiac sa za hlavu som prehodila nohy cez okraj postele a bosými nohami stúpila na studenú dlážku. Rýchlo som precupitala do kúpeľne na huňatučký koberec pred zrkadlo a pozrela sa doň. Vyzerám... no ako po opici. Ako inak?

Pokrútila som hlavou a opláchla si tvár studenou vodou. Zopla som si vlasy do drdolu, umyla si zuby a vyšla z kúpeľne. Vyzliekla som zo seba oblečenie čo som mala včera v noci na sebe a dala si tieklo a nejaké kraťasy. Do sprchy sa mi ísť vážne nechcelo, takže pôjdem večer. Potom ako som hodila všetky veci do prádla, som išla do kuchyne.

"Dobré ráno." pozdravila som Ryana stojaceho pri linke a išla nájsť nejaké prášky na hlavu. Strašne ma bolí.

"Dobré." zamrmlal skoro nečujne a nevenoval mi ani jeden pohľad. Nachvíľu som sa zamračila, no neriešila som to a zapila prášky čo som našla vodou.

"Kedy sme včera prišli domov?" snažila som sa nadviazať konverzáciu, keďže Ryan mlčal, no iba mykol plecami. "Ryan?" pozrela som sa naňho, no ani tak mi nevenoval ani jediný pohľad.

"Hm?" zamrmlal niečo na súhlas a vypol sporák, na ktorom si robil omeletu. Naložil si na tanier, panvicu dal do drezu a nasmeroval si to ku schodom.

"Ryan!" rozhodila som rukami a nechápala čo sa deje. Nechápala som prečo so mnou nehovorí. Čo to má zasa za nálady?

Podišla som k nemu do obývačky a postavila sa pred neho. Pozeral sa na svoju omeletu na tanieri a už ma to neskutočne vytáčalo, že sa na mňa nepozerá.

"Nič. Čo by sa malo diať?" mykol znova plecami a ja už som začínala byť nahnevaná. Vôbec som nerozumela jeho správaniu voči mne. Bol ľahostajný a odťažitý a ja som si nie som vedomá toho, že by som niečo urobila.

"Sakra Ryan pozri sa mi do očí!" vyštekla som, keď ma znovu obišiel s tým, že ide do izby. Ryan sa od schodov otočil na mňa a spravil tak ako som povedala, no venoval mi iba jeden pohľad kým zasa sklopil zrak. "Ryan čo sa deje?" podišla som k nemu bližšie, no on o krok ustúpil.

"Nemám náladu." zamrmlal. "Idem hore." povedal a po schodoch odišiel do svojej izby. Zostala som stáť v obývačke so zdvihnutým obočím a stále nechápavo pozerala na miesto, na ktorom ešte pred chvíľou stál. Rada by som vedela, čo sa v noci dialo, pretože to ako sa chová nejakú príčinu mať musí, a nie je ňou, to že nemá náladu. To mu nežeriem.

...

Sedím v obývačke zababušená v deke, počúvam ako dážď bubnuje na perapety okien a okolo mňa tma. Jemné, podvečerné svetlo preniká spoza žalúzií a osvetluje kúsok obývačky, v ktorej som. Rodičia sa ešte stále nevrátili z "pracovného večierka", ktorý trvá už dva dni, Ryan celý deň nevyšiel z izby a ja tu sedím na gauči tupo zízajúc do steny už hodiny.  Film, ktorého záverečné titulky boli posledným jasným svetlom čo osvetlil túto miestnosť, už dávno skončil a ja tu stále sedím a zízam do prázdna.