Elven ✅

Nebezpečné veci

Ako malé dievčatko som rada chodievala ku babke. Vlastnila velikánsky dom s terasou, množstvom skrýš a zákutí, ktoré pôsobili tak, až som sa niekedy v dome cítila ako rozprávková princezná na zámku. Inými slovami, miesto ako stvorené na šantenie, starší nábytok či starobylé skrine, v ktorých som nie raz márne, hoci usilovne hľadala tajné dvere do Narnie. Mala som svoju fantáziu, svoj tajný svet.

Spolu s Adamom sme mali vo zvyku robiť si zo zábradlia mahagónových schodov šmykľavku a zo stromov v okolí domu preliezačky, za čo nás rodičia vždy vyhrešili (najmä keď sme za nimi prichádzali s odreninami na nohách, či s plačom). Ale čo ma vždy najviac lákalo na dome, bola obrovská povala. Bolo to miesto, kam ma odjakživa lákalo čosi magické. Netuším, čo to bolo, ale bola to akási zvláštna energia, ktorá vo mne vyvolávala pocit zvedavosti.

,,Amber?" ozvalo sa odniekiaľ. V hlase a tlmených krokoch som spoznala, že ma hľadá Lucas, môj o dva roky starší brat. Rovnako ako ja, Lucas má hnedé vlasy, i keď oči má modrej farby. Ja ich mám veľké, hnedé. Len si predstavte takého srnčeka Bambiho.

Zaklapla som knižku, ktorú som mala položenú v lone, a naozaj som uzrela jeho tvár.

,,Áno?" venujem mu pohľad plný otázok.

,,Obed je na stole. Starká ti odkazuje."

Keď to vyslovil, uvedomila som si, že som toho v ten deň veľa nezjedla, i keď babka sa nás často snažila veľmi dobre vykŕmiť.

,,Dobre. Odkáž starkej, že za päť minút som dole."

Lucas si povzdychol. ,,Nechápem, ako tu môžeš tráviť toľko času," ako vždy si neodpustil nahlas vysloviť poznámku, ktorá so mnou po toľkých rokoch vlastne už nerobila vôbec nič. Preto som len ľahostajne mykla plecom a povedala: ,,Je to moje obľúbené miesto. Má to tu svoje čaro, nemyslíš?"

Lucas pochybovačne nadvihol obočie. ,,Sú tu len tony prachu, pavučín, staré haraburdy a veci, ktoré je starkej ľúto vyhodiť. Uvidíme sa dole," povedal protivne a odišiel.

Dole v jedálni už sedela celá rodina. Ako každé letné prázdniny, jeden týždeň sme trávili u starých rodičov, teda vlastne už len u babky. Dedko umrel, ešte keď som nebola ani len na svete.

Podľa znudeného výrazu v tvári môjho najstaršieho brata Kevina som poznala, že nie pre každého je také ľahké byť tu, mimo kamarátov a víru veľkomesta.

Najmladší účastník pri jedle bol môj najobľúbenejší brat Adam. Áno, dobre ste uhádli. Som jediné dievča medzi troma bratmi. Ale nie je to také strašné, ako sa môže na prvý pohľad zdať.
Adam je malý, neposedný výmyselník. Lucas rád do ľudí zapára, a to najmä do Kevina, ktorý nadovšetko miluje svoju pozíciu najstaršieho súrodenca a snaží sa preto robiť si z nás svojich osobných poskokov. Teda, zo mňa ani tak nie, ale rád si ich robil z bratov. Ja som na jeho rozkazy zvysoka kašľala a nenechala som sa, vždy som mu rada odvrávala.

,,Amber, konečne. Kde si sa toľko túlala?" spýtala sa ma mama.

,,Na povale," povedala som a vložila si do úst lyžicu teplej zeleninovej polievky. Asi sa mi to len zdalo, ale babka sa trochu zarazila. Nikto iný si však ničoho nevšimol.

,,Nie je to tam bezpečné. Amber, tá povala drží len tak-tak. Pre tvoju bezpečnosť, nechodievaj tam, keď nemusíš. A vy tiež nie," prehovorila ku mne babka ustarosteným hlasom.

,,Mhm," prikývla som, i keď som si pomyslela, že v tomto ju neposlúchnem.
Od toho dňa ma tam bavilo chodiť ešte viacej. Ako sa hovorí, zakázané ovocie chutí najlepšie. Pochopte, mala som vtedy jedenásť rokov, a moja detská zvedavosť a nadšenie pre dobrodružstvo víťazilo nad poslušnosťou a akýmikoľvek zákazmi.