Elven ✅

Magická

Zo začiatku to bolo zvláštne a náročné. Bolo náročné prispôsobiť sa vetru udierajúcemu do tváre a opierajúcemu sa mi do krídel. Netrvalo však dlho, aby som tomu prišla na vec. Minimálne natoľko, aby som nespadla na zadok alebo si nezlámala väzy. Vlastne som pristávala ľahučko ako pierko. Áno. Vrátila som sa do Elvenu.

Poobzerala som sa okolo seba. Vdychovala som vôňu kvetov a všetkého sa dotýkala, akoby som naraz nemohla uveriť toľkej kráse, ktorá sa tu nachádzala. Bolo to miesto ako stvorené na robenie selfíčok.

Slnko príjemne hrialo a naťahovalo svoje lúče k zemi ako matka vystierajúca ruky k svojmu dieťaťu. Okolo mňa tancovali motýle svoje vzdušné choreografie a šumela voda. Bola to pastva pre oči a pohladenie pre dušu. Uvedomila som si, že predtým som bola príliš zmätená, nesústredená a zaslepená, aby som toto všetko vnímala naplno. Teraz som si želala, aby moje oči dokázali robiť fotky. A to nehovorím o tom, že som bola na mieste, kde azda nikomu nebude pripadať zvláštne, že poletujem dobrých tridsať centimetrov nad zemou.

Spravila som premet vo vzduchu. Dobrých pár minút som ďalej blbla. Salto dopredu, dozadu, roznožka vo vzduchu a podobné akrobatické kúsky. Veď takéto veci nemám možnosť robiť každý, všedný deň.

Vtom sa stalo čosi zvláštne. Obloha z ničoho nič sčernela a už mi tu nič neprišlo také krásne. Motýle sa zmenili na hnusné červy. Kvety zvädli a voda začala pripomínať bahnitú zmes. Pomyslela som si, že sa tadiaľto muselo prehnať niekoľko dementorov z Harryho Pottera, ale žiadnych som nevidela. Pocítila som strach. A taktiež som zaregistrovala výrazné ochladenie.

,,Haló?" podišla som o pár krokov dopredu. ,,Je tu niekto?"

Odpovede som sa nedočkala. Cítila som sa ako v jednom z hororov, kde ide jedna z postáv niekam, zrazu sa stane niečo desivé, spýta sa takto, ako som sa práve spýtala ja, a niečo na ňu skočí a ju zabije. Nevyzeralo to však, že by sa na mňa niečo chystalo vrhnúť.

,,Fuj," pokrútila som hlavou nad tým, čo pred chvíľou boli motýle. Dialo sa tu čosi neľudské.
Kovová hviezda na mojom krku hriala, až bola úplne žeravá. ,,Au," strhla som si ju z krku. Ostal mi tam nepekný červený odtlačok v tvare sedemcípej hviezdy. Skvelé. Mám prvé tetovanie.

Prehodila som si prívesok do druhej ruky ako horúci zemiak. Čo sa to tu robilo?

Zrazu sa predo mnou vynorilo niečo v čiernom. Z ničoho nič, len tak, zo vzduchu a zeme sa začala tvoriť čierna bahnitá hmota a formovať sa do tvaru čohosi, čo som nedokázala identifikovať. Všade okolo nej sa mihali čierne vlákna a ovíjali okolo nej ako také hady. Bolo mi jasné, že to nemôže byť nič dobrého.

Urobila som asi najväčšiu chybu, akú som mohla.
Namiesto toho, aby som uletela niekam ďaleko, som len cúvala a dívala sa s hrôzou na tú vec. Mala už sformované ruky, nohy a hlavu. Zaručala a otvorila červené oči pripomínajúce rozžeravenú lávu.

Presne v tej chvíli, ako zaručala, som vykríkla. Mala som potrebu schúliť sa do klbka, ale opäť som len cúvala a začala sa obzerať po najbližšej možnej zbrani v okolí.

V jednej ruke som držala šnúrku od prívesku a v tej druhej kameň, ktorý vyzeral byť ostrý, ale nie dostatočne na to, aby zastavil o polovicu väčšiu obludu, než som bola ja sama. A tým som nemyslela, že som bola obluda, ale že to stvorenie bolo vážne veľké. Nepreháňam. Bolo fakt veľké.

,,Amber!"

Obzrela som sa. Stál tam Erik s pištoľou v rukách. ,,Pozor!"

V tej chvíli som sa spamätala, že sa nachádzam uprostred boja a zaregistrovala, že sa tá ohava vrhla smerom ku mne. Reflexívne som uskočila.