Elven ✅

Pandorino proroctvo

,,Prvýkrát z neba, rozum sa s ňou hrá

Druhýkrát Aténa v bolestiach zmučená.

Za splnu spojí sa diablova pýcha,

V Pandorinej skrinke zavretá dýcha.

Do tretice rúškom ticha každého oklame,

Štvrtýkrát nástrojom výrobcu podľahne.

Číslo päť brány pekelné otvorí

Šiestykrát v smrti Elven uzdraví.

Keď už len číslo sedem ostáva,

Posledný dych, Pandora skonáva."

Dočítala som. Pri poslednej vete ma striaslo. Posledný dych, Pandora skonáva. V smrti Elven uzdraví. Báseň znela jednoducho, dokonca sa i rýmovala, ale obsahovo znela ako proroctvo smrti istej Pandory, a to som netušila, kto by mohol byť.  Dúfala som len, že nie ja.

Netušila som ani, kto by mohla byť tá Aténa. I napriek tomu, že som nemala dôkladne naštudované staré grécke povesti a báje, som samozrejme vedela, že podľa mytológie je Aténa bohyňou múdrosti, ale prečo by ju niekto bol mučil? Preto som Aténu v kontexte tejto básne pochopila ako symbol niekoho veľmi múdreho.

Pandora, Pandora. Nebola to náhodou tá krajina v Avatarovi? Pokúsila som sa spojiť si Pandoru s Elvenom. Keby však Pandora znamenala Elven, prečo by v treťom riadku odspodu bolo priamo napísané Elven, a nemohlo by byť, že šiestykrát v smrti Pandoru uzdraví (tá Aténa v mukách)?

Zbraniam výrobcu podľahne. Výrobcu čoho? Čo je diablovou pýchou? A aké pekelné brány sa to otvoria? Tak toto je ono? Dostane sa mi tu proroctvo, ktoré znie dôležito, mne, osobe, ktorá ho nedokáže rozlúštiť, a teraz čo s tým?

Prvýkrát z neba, rozum sa s ňou hrá. Nemohlo by to znamenať, že sa to proroctvo, alebo čo to vlastne bolo, dostalo do rúk tej správnej osobe, teda mne? Ešte stále som mala v pamäti svoj prvý deň v Elvene. Padala som a takmer sa utopila.

Vyšla som z hviezdy a ocitla sa znovu tam, kde som bola. Oči ma nesmierne pálili. Začala som si ich pretierať, pretože mi začali slziť.

,,Si v poriadku?" spýtal sa ma Erik.

Tvár som si schovala do dlaní ( zvitok zmizol spolu s celou miestnosťou) a odvrátila som sa od neho. ,,Áno, som."

Nemohol ma takto vidieť. Smola však bola na mojej strane.

Natočil ma smerom k nemu a nadvihol bradu. ,,Ty plačeš?"

Neplakala som. Len ma pálili oči od prachu a strachu.

,,Nie," znovu som sa od neho odvrátila.

,,Máš červené oči."

,,To od toho prachu."

Keby sa tá báseň týkala mňa, čo by som robila??? Čo mám spraviť? Veď som ani len nerozumela tej hádanke zo zvitku.

Oči mi slzili, no zrak sa mi pomaly zaostroval na nie práve oku lahodiacu krajinu. Ostala som k Erikovi obrátená chrbtom. Cítila som hrču v krku. Mala som potrebu teraz niečo držať v ruke. A poprípade rozmlátiť to, nakoľko som práve teraz asi to najvymletejšie stvorenie na Zemi.

,,Bola som tu, predtým, než sa obloha zatiahla a napadol ma ten tvor. Prechádzala som sa a premýšľala. V poslednom čase som až priveľmi spala nad sledovaním životov ľudí. Kašľala som na všetko. Mala som u riti ich myšlienky, názory a činy, lebo som vedela, že následne ich o pár sekúnd, minút či hodín vystriedajú iné. Každý má svoje problémy. I ja mám svoje problémy. No nezdá sa mi správne vždy a zakaždým sa každému sťažovať. A tí ľudia, ktorých som sledovala, okolo mňa v poslednom čase len prefrčali, lebo videli, že som spala, a že ma ich problémy a starosti nezaujímajú. Že sa nestarám a nezaujímam. A keď som sa zobudila, cítila som sa prázdna. Na všetkom som videla len to zlé; cítila som nenávisť, a na množstvo ľudí som možno práve preto bola veľmi nepríjemná. Moja duša bola poškodená a čo som robila, nebolo správne - nebol to správny prístup k životu. Nerobil ma šťastnou. Ale keď som bola tu, videla tie kvety, motýle a to všetko - akoby sa moja duša liečila. Robila som vzdušné premety, poletúvala si a cítila úľavu."