Elven ✅

V sídle čarodejníkov

Čosi jemného ma pohládzalo na koži. Hlava ma nesmierne bolela, akoby ma niekto po nej bol ovalil kladivom.

,,Prebúdza sa," ozval sa chlapčenský hlas pri mne.

Odlepila som od seba viečka a čakala, kým sa mi zrak zaostrí. Pokúsila som sa posadiť a spamätať sa. Bolo to extrémne náročné a cítila som bolesť, ktorá mi pri tom vyhrávala v celom tele.

,,Opatrne," jeden z Adamsovcov ma chytil za zápästie. Na to som už prišla, pretože som ucítila bodavú bolesť v oblasti boku.

Vytrhla som sa mu. ,,Kde som to?"opýtala som sa a obzrela sa okolo seba. Bola som na obrovskej posteli, takej tej s nebesami a saténovými prikrývkami. Zariadenie vyzeralo luxusne. Všetko tu vyzeralo luxusne.

,,Si v bezpečí," povedal Adams, ktorý pri mne sedel.

Nepripadala som si tak. Nie s Adamsovcami, od ktorých som absolútne netušila, čo mám očakávať.

,,Čo sa mi stalo?" vyzvedala som.

,,Zasiahlo ťa jedno veľmi silné zaklínadlo," povedal mi.

,,Mhm," chytila som sa za hlavu, nakoľko sa mi znova zahmlievalo pred očami.

,,Odpočiň si."

,,Nemusíš jej vravieť o kúzlach a zaklínadlách, Skye," prehovoril druhý hlas. Vtedy som si všimla, že v izbe nie sme sami. V rohu miestnosti stál opretý o stenu ďalší z dvojičiek, zrejme Chris. Priznávam, že ma dosť miatla tá ich podobnosť.

,,Išla po nej Raven, nosí pri sebe neobvyklé predmety, videla nás bojovať, a ty si ešte stále myslíš, že na tom záleží?"

Sledovala som bratskú výmenu názorov tak, ako som to voľakedy pozorovala spoza školskej vitríny. Ibaže tentokrát obaja vedeli, že som tu.

,,Na slovíčko," Chris pokývol hlavou smerom k dverám. A ja? Bola som z toho celého mimo.

Odišli z izby. To mi naskytlo príležitosť lepšie sa zorientovať, kde to vlastne som. Vyzeralo to ako spálňa vybudovaná v staromódnom štýle. Pokúsila som sa postaviť, pričom ma sprevádzala bodavá bolesť.

Som prezlečená? Kto ma prezliekol? Mala som na sebe čierne saténové pyžamo. Desilo ma, keď som si predstavila, že ma sem preniesli a prezliekli títo dvaja. Bolo to akoby ste si predstavili Lucasa hrať sa s bábikami (vždy im pri tom stláčal prsia alebo robil podobné somariny).

Snažila som sa spomenúť si na to posledné, čo som si pamätala. Boj, svetielka, Adamsovci, Raven, pes, prívesok. Robin. Kde je môj Robin? A kde mám svoj elvenský prívesok?

Prezrela som si miestnosť. Zablúdila som pohľadom na skrinku z tmavého dreva, ktorá stála neďaleko veľkého okna. Po odhrnutí závesov sa mi naskytol úžasný výhľad do zelenej záhrady s fontánou. Zaujímalo by ma, kde to vlastne som. Predsa tu títo dvaja nemohli bývať! Alebo áno?

Rozhodla som sa na to vykašľať a radšej sa pokúsiť zistiť, koľko je vlastne hodín. Slnko zapadalo za obzor a mňa to zhrozilo. Samantha. Mala som sa s ňou stretnúť. A kde mám mobil? Môj externý mozog?

Začala som prehľadávať zásuvky. Tie však boli zväčša prázdne. Akákoľvek táto izba bola, nikto v nej už dlhšie nebýval. Možno bola len hosťovskou. Nech to bolo akokoľvek, mám veľké problémy.

Kľučka dverí zašramotila a ja som odskočila od skrinky, akoby bola nabitá elektrinou.

,,Pekný deň prajem, slečna," prehovorila ku mne akási postaršia pani s guľatou tvárou a šedivými vlasmi. Mala na sebe jednoduché čierne šaty až po zem a cítila som z nej akúsi materinskú starostlivosť. ,,Priniesla som vám niečo pod zub. Prečo neodpočívate? Mali by ste ležať a naberať sily," povedala a položila na neďaleký stolík tácku s jedlom.