Elven ✅

Všetci vedieme boje

Erikovo telo ležalo rozdrvené, polámané a nabodnuté na skalách. Jeho oblečenie bolo potrhané a nasiaknuté jeho vlastnou krvou. Vidieť niečo také by som nepriala ani najväčšiemu nepriateľovi. Dostala som ho odtiaľ dolu. Trhala som si vlastné oblečenie v snahe zastaviť mu krvácania. Necítila som však jeho pulz. Rozopla som si prívesok.

,,Prepáč," pošepla som.

Zložila som si hviezdu dolu z krku a dala na Erikov. ,,Funguj, prosím. Funguj," šklbala som si vlasy a dúfala v zázrak, ktorý ale neprichádzal. Udrela som Erika do tváre. ,,Vstávaj, počuješ?" kričala som naňho ako veliteľka armády, ktorú som tu ale nemala. Môj jediný vojak umrel.

Nad Erikovým telom sa objavila zlatistá hviezda. Moje srdce poskočilo a chcela som si vydýchnuť úľavou, no hviezda sa formovala do akéhosi iného tvaru. Po chvíľke sa z neho vykľula tvár a telo.

,,Je neskoro Amber," povedal Erikov duch pokojným hlasom.

,,Nie. To nemôže! Ja ťa potrebujem! Tak sa pakuj vrátiť sa ku mne!" kričala som.

Usmial sa. Znovu. I ako mŕtvy sa mi posmieva. ,,Keď som ťa videl prvýkrát v Elvene, najradšej by si ma zabila. A teraz keď som mŕtvy, chceš ma medzi živými. Si človek plný rozporov, Amber."

,,A nie sme my všetci?" povedala som, pretože na viac som sa v danej chvíli nezmohla. ,,Všetci vedieme boje. Či už o tom vieme alebo nie."

,,Čo sa týka tých bojov. Zahrávaš sa s nebezpečnými silami, Amber. Tá hviezda môže byť tvojím požehnaním, ale i skazou. Teraz ma počúvaj. V tej hviezde je posledný kúsok diablovho zrkadla uväznený spolu s niečím dostatočne silným na to, aby mu nedovolilo ničiť a chránilo i teba. Ale nebude naveky, ak sa tento kúsok zrkadla, táto črepina, dostane do nesprávnych rúk, alebo už tá vec chrániaca črepinu nebude mať energiu. Vždy, keď umrieš alebo budeš v nebezpečenstve, tá vec zastavujúca črepinu ti pomôže, avšak odčerpá jej to veľkú dávku sily a mágie. Rovnako i tebe. Nesmieš ju využívať často, i keď ti slúži, pretože si jej preukázala, že ti môže veriť, a že jej môžeš pomôcť tento chaos zastaviť."

,,Čo je to diablovo zrkadlo? A prečo tá hviezda nepomôže tebe? Ja nechcem, aby pomáhala mne, nech pomôže radšej tebe!" namietala som.

,,Práve mi pomáha. Viac v danej chvíli nedokáže. A každú sekundu, ktorú som tu a ma vidíš, len vyčerpávam energiu, ktorá ešte ako-tak udržuje Elven pokope," povedal. Rozprával strašne rýchlo. A ja som sa pokúšala vstrebať naraz všetky informácie.

,,Čo je Elven bez teba? Len ničotou. Prázdnotou."

,,Som len kvapka v mori. Zrnko v púšti. Musíš ísť ďalej. Ale bezo mňa," odpovedal.

,,Si kvapka, ktorá to more tvorí! Si dôležitý!" namietla som.

Jeho zlatistá silueta začala blikať. ,,Tak rýchlo. Never Keriane, mojej bývalej, a za žiadnu cenu nedopusť, aby sa hviezda dostala do jej rúk. Diablovo zrkadlo je vec, ktorá mení všetko pekné na škaredé a zlé, a keď sa poskladá celé, zničí viac, než si toho dokážeš predstaviť. A to najdôležitejšie: nesmúť a neviň za moju smrť seba. A keď tam niekde vonku uvidíš mojich rodičov, povedz im, že ma to mrzí. Alebo nie. Nehovor im nič. Bolo mi cťou ťa poznať, Amber McClareová," odišiel.

,,Aj mne teba, Erik King," pošepla som skrz slzy. Nevedela som, či ešte budem schopná niekoho milovať tak, ako jeho. Zavrela som mu oči. Rozhodne som ho tu nemohla len tak nechať ležať.

Jaskynka bola neďaleko. Bolo mi jedno, aké bolo jeho telo ťažké, aká som spotená a umazaná od krvi. Proste som ho tam silou-mocou a s obrovskými ťažkosťami preniesla. Zdalo sa mi to lepšie a dôstojnejšie, než ho nechať tam vonku pohodeného.

Sedela som pri ňom tak dlho, kým som si neuvedomila, ako môže byť neskoro. Začula som zavytie vlkov. Rozmýšľala som, prečo vlk vyje na mesiac. Možno je to preto, lebo je do mesiaca zamilovaný, ale si uvedomuje, že na mesiac nemôže.

Nesmúť. Ako ľahko sa mu to povedalo. Neviň seba. Ktovie, čo by sa stalo, keby som do Elvenu vôbec nebola prišla. Keby som sa s Erikom nehádala, nezaťala sa, a keby radšej odišiel do bezpečia. Ako ľahko dokáže jeden malý čin spôsobiť úplnú katastrofu!

Trvalo nám tak dlho, kým sme sa znovu našli. A predsa som oňho prišla. Znovu.

Tá hviezda, ktorú som si s odporom znovu nasadila na krk, bola mojou skazou. Tvár ma pálila od uschnutých sĺz, ktoré už ani nešli padať. Zdalo sa, že ich zásoby som vyčerpala. Mala by som sa vrátiť domov.

Bola noc. Nikto si nevšimol, kedy som vletela cez okno dnu do svojej izby. Cítila som sa ako zločinec, ktorý práve niekoho zabil. Ako sa môžem pred rodičmi, bratmi a v škole pretvarovať, že sa nič nestalo? Bolo to nemožné.

Vyzliekla som si oblečenie postriekané zaschnutou krvou. Vošla som do sprchy a zmývala všetku špinu a nečistoty na svojom tele.

Keď som sa pozrela do zrkadla, desila som sa sama seba. Pod očami som mala fialové škvrny, akoby som dobrých pár dní nespala. Tvár som mala červenú od plaču a vlhké vlasy pricapené k hlave. Vyzerala som ako nejaký zombie.

Ignorovala som, že som hladná a smädná. Teraz som chcela len spať a už nevstať. Predtým som však musela zahladiť všetky stopy. Zašla som do izby po nožnice a začala tričko i nohavice trhať na malé kúsky, vďačná tomu, že aspoň boli tmavé a nie napríklad biele. Keď som sa pozrela, aký neporiadok som pri tom narobila, pozbierala som tie zakrvavené a zablatené handry a zabalila ich do igelitovej tašky, ktorú som plánovala vyniesť do koša. Keď som tak spravila, išla som spať.

Uprostred noci sa mi sníval nejaký nepekný sen, na ktorý som sa zobudila, no už som si ho nepamätala a zaspať som viac nedokázala. Len som do svitania sedela na posteli, zazerajúc do steny a premietajúc si všetky chvíľky, dobré i zlé, ktoré som s Erikom prežila.

Ďakujem. Ďakujem, že počet prečítaní a hviezdičiek na mojom konte pribúda, a že mi pomáhate byť o krok vpred a podporujete ma ☺