Elven ✅

Útek

(Amber)

Nočný Elven bol desivý. Posvietila som si mobilom na cestu, aby som nezakopla o skaly a konáriky. Svetlo vydávali aj moje vílie krídla. Čosi presvišťalo neďaleko mňa. Možno netopier. Striasla som sa. Kto vie, aké tvory tu ešte žijú.

Cítila som sa mizerne. ,,Heh. Vraj láska na prvý pohľad. No jasné! Mal si radšej vypichnúť oči."

Bola som tu sama. Skvelá príležitosť rozprávať sa sama so sebou a počuť svoje vlastné myšlienky z vlastných úst. Nezáležalo mi na tom, aké boli v skutočnosti toxické. ,,Čo si o sebe myslí? Namyslený, zbohatlícky, čarodejnícky kretén."

Ďalšia moja myšlienka bola skôr urážkou samej seba. ,,Nie som normálna. Erik sa musí obracať v hrobe. Pardon. V jaskyni. Bolo mu cťou spoznať takú hlupaňu, akou som ja."

Zosmutnela som. Urobila by som všetko preto, aby bol stále nažive. Avšak bolo to nereálne. A prečo? Nemalo by byť nereálne už len to, že žijeme v jednom svete s čarodejníkmi?

Zamierila som smerom do jaskyne a duševne sa pripravila na to najhoršie.

Keď som tam vošla, zodvihol sa mi žalúdok. Mŕtvolný zápach spôsoboval, že som takmer vyvrátila zvyšky každého jedla, ktoré som za posledný deň zjedla. Ešte nikdy som nevidela mŕtvolu dva týždne po smrti. A ani som už nikdy viac nechcela, aj keď to bolo len za svetla mobilného telefónu a odrazov mojich zlatistých krídel. Vlastne sa mi zdalo, že vďaka tomu pôsobil tento výjav ešte desivejšie.

Na jeho tele bola koža ovisnutá a sivá. Bolo to to najnechutnejšie, čo som kedy videla. Vytiahla som si vrch bundy tak, aby mi zakryl nos. Trochu to pomohlo, no nie dosť. Dúfala som, že to, čo sa chystám urobiť, bude stáť aspoň za to.

Sňala som si z krku prívesok a dala ho na krk Erikovej mŕtvole. Stálo ma to veľkú dávku sebaovládania a guráže. Keď som sa pri tom nechtiac dotkla Erikovej hlavy, veľa mi k zvracaniu už skutočne nechýbalo. ,,No fuj, Erik. Nikdy som si nemyslela, že môžeš byť taký nechutný."

Utrela som si ruku do nohavíc. Priam som nedokázala uveriť tomu, že toto telo je vážne jeho, a že robím to, čo robím. Snažila som sa zadržať dych. A hviezda reagovala tak, ako som aj dúfala. Čoskoro sa zjavila Erikova silueta. Vydýchla som si, no trochu ma pri tom naplo.

,,Amber?"

,,Erik," objala som jeho siluetu, no ucítila som len chladný vzduch jaskyne. Po líci sa mi skotúľala slza.

,,Som mŕtvy, Amber. Čím skôr sa s tým vyrovnáš, tým lepšie pre teba," ustúpil preč odo mňa.

,,Myslíš si, že je to také jednoduché? Potrebujem ťa. A keď som ťa videla naposledy, len si táral akési nezmysly o diablovom zrkadle a ja-"

,,Som mŕtvy. Dlho mŕtvy. Pozri sa tamto," ukázal rukou na svoje telo.

Odmietala som pozrieť sa na kopu kostí v oblečení nachádzajúcu sa na okraji jaskyne. Pokrútila som hlavou. ,,Nie, to sú nezmysly!"

,,Nie sú to nezmysly, Amber. Hovorím ti čistú pravdu, nech je akokoľvek krutá. Nenič silu tej hviezdy. Zničíš jedinú silu, ktorá môže zachrániť Elven."

,,Nech," odpovedala som sebecky jediným slovom.

,,Pre mňa je neskoro. Pre Elven nie. Predstav si, že tam vonku existujú stovky ľudí, ktorí prežívajú stratu ľudí, na ktorých im záleží. Musíš tomu zabrániť. Ale ja ti s tým nemôžem pomôcť. Aspoň nie nažive, či v takejto forme."

,,Ak existuje nejaký spôsob, ako ťa priviesť k životu, vedz, že ja ho nájdem. To si zapamätaj," zaťala som sa.

,,Nie je žiaden. Mŕtvi sú mŕtvi, Amber."