Elven ✅

Zbavte ma nápadníkov

,,No tak, Amber. Popieranie problémov problémy samotné nevyrieši. Vieš to," stálo na papierovom odkaze.

,,Ale ono je vážne všetko v poriadku."

Učiteľ práve dokončoval vetu, ktorú som nestihla zaregistrovať celú, a preto sa ku mne dostal len útržok druhej polovice. ,,...rovnako ako sa Jackson ešte stále nenaučil, že v triede sa klobúky nenosia."

Trieda sa začala smiať. Žeby to bolo až také vtipné a ja som celú pointu vtipu premeškala?

Pozrela som sa na svojho spolusediaceho, ktorý si s ospravedlňujúcim výrazom na tvári zložil čierny klobúk na lavicu. Pretočila som očami. A ja som sa zľakla, že to bude niečo ohľadom mňa. Ešte som na papier dopísala: ,,Okrem Jacksonovej hlavy bez klobúka."

Sam nakreslila na papier smajlíka.
,,Klobúk dole, že dal klobúk dole."

Na tvári sa mi roztiahol úsmev. Po hodine sme všetci vybehli z triedy. Moja nálada bola lepšia, ale nie veľmi dlho.

Stalo sa to pri skrinkách. Proste som si z nej vyberala veci na nasledujúcu hodinu, keď sa zrazu nejaké z nej rozsypali. Alebo skôr odtiaľ vyleteli?

Pokrútila som hlavou. To sa mi určite len zdalo. Asi by som sa mala poriadne vyspať. Vo svojich úložných priestoroch mávam zvyčajne poriadok, na ten som bola trochu puntičkárska, takže v tom, že by som mala v skrinke neporiadok, tak v tom to nebolo. Proste sa nejaké veci zosypali, žeby z okraja? Zohla som sa a automaticky ich začala zbierať, keď mi v tom niečie ruky začali pomáhať. Odtrhla som zrak od učebníc a moje srdce poskočilo v hrudi.

Uzrela som sexi chalana, no akýmsi zvláštnym spôsobom vo mne práve teraz zobudil skôr strach. Nebol to totižto nikto iný, než Skye Adams z jedálne. Alebo jeho dvojča. Prečo ma tak desil, neviem tomu prísť na koreň. Možno kvôli tým Erikovým príbehom, možno kvôli tomu, čo mi povedala Allison, že ide po mne. Akoby sa zrazu v mojej hlave rozblikal červený maják znamenajúci: pozor!

,,Toto ti spadlo. Nech sa páči," povedal galantne a podal mi zošit s úsmevom na tvári.

,,Vďaka," povedala som odmerane, možno pri tom spraviac tiež drobný úsmev. Postavila som sa a položila veci na svoje miesto. Netreba dodať, že ešte ich pri tom narovnala na milimeter presne.

,,My sa už trochu poznáme. Zo školských súťaží. Som Skye Adams. Minulý ročník sme spolu súťažili v prednese poézie."

,,Ja viem. A nepoznáme sa. Ani trochu," zaklapla som dvere na skrinke.

,,Ale mohli by sme sa," navrhol. ,,Čo ty na to?"

Potrebovala som sa ho zbaviť. ,,Pozri, nechcem byť nezdvorilá, ale-"

,,Asi budeš," dokončil a uškrnul sa.

,,Nemám čas. Ponáhľam sa na hodinu," otočila som sa na odchod.

,,A budeš mať čas napríklad koncom mesiaca na školskom plese? Počul som, že tvoja kamarátka naň ide s mojim bratom. Mohli by sme naň vyraziť vo štvorici, čo povieš?"

V duchu som napočítala do troch a ešte niekoľkokrát prešla po ňom pohľadom. Vyzeral tak neškodne. Tak čo mi na ňom nesadlo?

Všimla som si striebornej jazvičky nad jeho obočím, ktorú čiastočne zakrývala ofina. Vzbudzovala moju zvedavosť, ale nie natoľko, aby som ho neodmietla. Práve naopak. Červený maják mi radil neveriť mu ani nos medzi očami, nie ešte s ním niekam ísť.

,,Nie, nemohli, prepáč," odbila som ho.

,,Prečo nie?"

Odpovedala som jednoducho a pravdivo: ,,Pretože naň nejdem."