Elven ✅

Zrkadlová miestnosť

(Skye)

Spolu s Amber nasledovali Doru, ktorá si razila cestu ku schodisku vedúcemu do podzemia. Čím boli k zrkadlu bližšie, tým viac sa Skye cítil mizernejšie. Vplyv zrkadla na myslenie človeka bol obrovský. Toľko zla, koľko sa v okruhu niekoľkých metrov nachádzalo, ešte Skye nikdy v živote necítil.

V podzemí bola zima, ktorá spôsobovala, že im z úst vychádzali obláčiky pary. Amber drkotala zubami a on mal potrebu vyčarovať jej teplejšiu bundu, lenže nemohol. Nemohol tu čarovať.

Prívesok elvenskej hviezdy tepal nieľkoľkonásobne rýchlejšie a hlasnejšie. Nikto by k nemu nemusel prikladať ucho, aby ho počul tepať. A nikto by k nemu ucho ani nepriložil, lebo by sa najskôr veľmi nepekne popálil. Elvenská hviezda si, personifikačne povedané, "žila svojim vlastným životom," a ten bol súdiac podľa jej aktuálneho stavu, dosť mizerný. Bola ako taký rozžeravený uhlík, z ktorého vychádzalo teplo.

Cestu im zahatal pekelník. ,,No nie," povedal Skye.

,,Choďte! Ja ho zdržím!" posúrila ich Dora a vytasila pred seba katanu.

,,Pomôžeme ti," navrhla Amber.

,,Nie! Nemusíte! Ja to zvládnem! Len choďte rovno!"

Skye si uvedomoval, že naozaj nemajú veľa času, kým si Keriana uvedomí, že Chris pri sebe nemá elvenskú hviezdu.

,,Skye! Ty nemáš okuliare!" povedala Amber pred obrovskými kamennými dvermi, čím ho vytrhla od premýšľania nad Chrisom.

Vtedy si to uvedomil aj on sám. Spadli mu, keď bojoval s Kerianou. Amber jedny nahmatala vo svojom vrecku.

,,Zobrala som si náhradné."

,,Už som ti niekedy povedal, že ťa milujem?"

,,Opakuješ mi to stále."

,,A ak to prežijeme, tak budem ešte veľakrát."

(Amber)

,,Pripravený?"

,,Ja som pripravený vždy," Skye na mňa hodil taký ten dvojzmyselný, sebavedomý pohľad. Usmiala som sa do zeme a zahryzla si do pery. Spoločne sme vstúpili do miestnosti so zrkadlom. Alebo skôr zrkadlami? Bolo ich tu mnoho.

Miestnosť bola obrovská. Okolo jej stien, na ktorých sa všade nachádzali zrkadlá, sa tiahli čierne bahnité vlákna. Zem bola kamenná a rovnako ako steny pripomínala niečo, čo som nedokázala opísať slovami. Celá miestnosť bola nasiaknutá zlom, nešťastím, skazou a negatívnymi vecami. Nikdy v živote som sa necítila takto na dne. Ani po smrti Erika, a to už bolo niečo. Ani keď som umierala, som sa necítila tak zle. Nikdy.

Uprostred miestnosti ležalo obrovské zrkadlo v zlatom, starodávnom ráme. To muselo byť ono. Nástroj skazy, niečo, čo dokázalo zničiť svet. Niečo, od čoho sme boli práve teraz vzdialení len na pár krokov.

Čím dlhšie som v tejto miestnosti bola, tým vyčerpanejšie a nešťastnejšie som sa cítila. Po tvári sa mi začali kotúľať slzy ako perličky a mala som príšernú potrebu dať si dolu okuliare.

Prečo plačem? Nemám k tomu žiaden logický dôvod. V tejto miestnosti sa srdce menilo na kameň, na kamenné kusisko ľadu. Sklopila som zrak k zemi a utrela som si slzy prstom. Už neprichádzalo nič. Skye, rovnako ako ja, ostal stáť zamrznutý na mieste ako v tranze.