Elven ✅

Niekto z minulosti

,,No tak, McClareová. Amber," povedal chrapľavý, zadýchaný chlapčenský hlas. Odkiaľ ten človek poznal moje meno? Kde to som? A čo sa deje???

Znovu tie nárazy do hrude. Zhlboka som sa nadýchla a rozkašľala sa, aby som odstránila z tela zvyšky vody z vodopádu.

Bola som premočená do poslednej nitky oblečenia a ležala som na trávnatej a bahnitej zemi. Ten hlas by som však spoznala, nech by som bola i na konci sveta.

Pozrela som sa na hnedovlasého chlapca s hlbokým pohľadom a jantárovými očami. Poznala som ho. Nevedela som, ako mám zareagovať. Vrhnúť sa mu do náručia? Ďakovať mu za záchranu života? Cítila som sa maximálne hlúpo, najviac, ako som len v tejto chvíli mohla.

,,Erik?!" spýtam sa priškrtene.

Bol to môj ex. Z krásy mu za ten čas, čo som ho videla naposledy, vôbec neubudlo, ba práve naopak. Dospel, predo mnou sa črtala jeho dospelejšia, mužnejšia verzia s drsnejším a prísnejším výrazom v tvári. No čo ešte bolo preňho netypické, boli dve krídla vyrastajúce mu zo zadnej strany tela. Čo tu tento človek robí? Čo sa to s ním stalo???

Vyzeral staršie, ale to i ja. Mal o niečo dlhšie vlasy, než keď som ho videla naposledy. A bol opálenejší.
Bolo to zvláštne stretnutie. Vidieť niekoho, koho ste už dlho nevideli. Cítiť, akoby ste stále boli štrnásťroční, prechádzali sa ruka v ruke po uliciach Londýna a smiali sa spolu, spievali, blbli, bozkávali sa. No a potom si uvedomiť, ako sa to celé pokašľalo.

Nevedela som sa spamätať zo šoku, že ho mám pred sebou, že mi zachránil život, že som sa topila, že neviem kde som, že má krídla, že i ja som ich mala, že i Allison ich mala, že ma tu preniesol nejaký septagram na prívesku, ktorý som mala.. kde vlastne bol?

Bolo toho na mňa veľa. Pozrela som sa na ruku, v ktorej som hviezdu ešte pred chvíľou zvierala. Bola prázdna.

Prehľadala som zem okolo seba. Potom som si všimla čiernu šnúrku vytŕčajúcu mi z vrecka sukne. Uľavilo sa mi, ale nie o dosť, pretože v tejto chvíli mi to prišlo ako malé zrnko v piesku vlastných problémov. Zapla som si ho znovu na krk. Nič sa nestalo, keď nerátam dvojnásobné tepanie, ako v mojom srdci, tak vo hviezde. Ozve sa vo mne sklamanie, hoci viem, že zdrhnúť odtiaľto za daných okolností by bolo príliš zbrklé.

,,Ahoj, Amber," povedal Erik tichým, no predsa zvučným hlasom. Zdvihla som zrak od prívesku smerom k jeho očiam. Nenachádzala som slov. A nenašla som vo svojej mysli žiadnu vhodnú reakciu. Akoby som bola stále utopená. Ale čo som mala robiť? Navrhnúť mu: "Ahoj, starý priateľu, čo takto urobiť si menšie priateľské stretko? Sú tu pekné vodopády, ktoré ma pred chvíľou takmer pekne zabili, ale to nevadí, koniec koncov si tu ty, môj hrdina?"

Uvedomila som si, že keď sme sa rozišli, možno sme sa nehádali, nič si nevyčítali, ale stále tu tie výčitky boli. Ostali nevyslovené, v mojej hlave. Odišiel. Nechal ťa. Vysral sa na teba. Ignoroval ťa. A potom bol v tvojom meste. S niekým iným. Videl ťa. A ani sa nepozdravil.

Ak je niečo, čo ma dokázalo maximálne vytáčať, hnevať, a čo som nadovšetko nenávidela, tak to bolo byť ignorovaná osobou, na ktorej mi záležalo. A to presne Erik spravil.

Ahoj, Amber. To ma podrž. Mala som potrebu sa ho dotknúť, ale nie preto, že by som mu chcela dať božtek alebo čo, to ani náhodou. Chcela som sa len uistiť, či nie je nejakým brutálne reálnym hologramom. "Nebuď hlúpa, Amber. To by si sa v tej vode utopila," povedala som si.

,,Kde to som? A čo tu robíme?" spýtala som sa stále trochu priškrteným hlasom a lapala po dychu.

,,To by som sa mal opýtať skôr ja teba," odpovedal, akoby to bol opozeral z nejakého filmu. ,,Čo tu robíš ty a odkiaľ máš toto," natiahol ku mne ruku.