Elven ✅

Pohreb

Dážď padal v stužkách z neba a zanechával na chodníkoch kaluže vody. Počúvala som zvuky, ktoré dážď vydával pri nárazoch o kov, budovy, stromy, či betón. Zvláštnym spôsobom ma to upokojovalo, túžila som si spraviť čaj, zababušiť sa pod deku, vziať si knihu do ruky a čítať si, prípadne si sadnúť len tak von pod nejaký prístrešok, zastaviť sa a dívať na vodu stekajúcu po cestách.

,,Neznášam dážď," zašomrala Allison, ktorá v rovnakom počasií nenachádzala podobné čaro, ako ja.

,,Niečo mi o tom hovor," Samantha vytiahla z náplecnej tašky dáždnik, a my sme nasledovali jej príklad.

O pár rohov ďalej sa s nami Allison rozlúčila a odbočila uličkou, kde bývala. Mala to šťastie, že nebývala veľmi ďaleko od školy. Zvyšok cesty sme sa so Sam rozprávali na rozličné témy, a rozhodne to nebol len nezáväzný pokec o počasí. Samantha mala totižto sklony k tomu, že rozprávala strašne veľa. Ako celkom tichej osobe mi to vyhovovalo - aspoň som nemusela vymýšľať témy na rozhovor ja sama a väčšinou mi stačilo len ju počúvať a sem-tam jej na to prikyvovať.
Či mi to neprekážalo, byť v pozícii jej prikyvkávača? Nie, naozaj nie. Vec je taká, že čím menej som rozprávala, tým viac som si všímala. Alebo niekedy ulietavala vo vlastných myšlienkach, svetoch, v predstavách. No hlavne som pozorovala a skúmala veci, ktoré by si zhovorčivá Sám ani len nemyslela, že si všímam, a kým ona rozprávala, ja som reálne aj uvažovala o jej často prostorekých slovách.

Vo vrecku mi zavibroval mobil. Zalovila som poň a zistila, že na displeji svieti: ocko. Normálne mi takto cestou zo školy nevyvoláva. Zodvihla som to. Sam ma pri tom bez slova uprene pozorovala.

,,Áno oci?"opýtala som sa a napravila si dáždnik nad hlavou, ktorý zápasil s vetrom. Keď mu náraz vetra zmení tvar do písmena U, v duchu podráždene zanadávam.

,,Kde si?"

,,Na ceste domov."

,,Dobre. Nikde sa nezdržuj a okamžite príď domov," nakázal mi.

,,Stalo sa niečo?" jeho slová ma znepokojili.

,,Až doma."

V telefóne som začula plač. Znel ako mamkin. Zrejme plakala. Nemala som z toho dobrý pocit. Ale úprimne, ruku na srdce - kto by mal?

V hlave sa mi začali tvoriť tie najhoršie možné scenáre. Odháňala som ich ako dotieravé muchy, pretože kto myslí na zlé veci, vraj ich tým do života len privoláva. A tie veci, na ktoré som myslela ja, by som rozhodne nechcela do svojho života privolať.

,,Hm?" spýtala sa Sam, čím ma vytrhla z úvah.

,,Vraj mám ísť okamžite domov. Je to súrne. Tak ja bežím."

,,Jasné. V pohode. Píšeme si," znepokojene povedala.

Rozlúčili sme sa a potom som sa rozbehla po chodníku. Trochu mi pri tom zavadzal dáždnik, takže kým som došla k veľkému tehlovému domu ktorý nám patril, bola som viac mokrá, než suchá, ale už mi to bolo jedno.

Odomkla som dvere kľúčmi. To ticho bolo desivé. Bola som zvyknutá na to, že začujem, ako sa Adam háda s Lucasom (Kevin si našiel prácu ako IT technik, našiel si novú frajerku a aj nové bývanie. Lucas bol z toho nadšený a privlastnil si Kevinovu izbu na čas, kedy Kevin u nás doma nie je na návšteve) alebo že na mňa z najbližšieho rohu skočí Adam a privíta ma veľkým objatím. Nikdy však nie na takéto ticho.

Rozprestrela som dáždnik na chodbe, aby vyschol. Z obývačky sa ku mne doniesli tlmené vzlyky a tiché hlasy.

Bez rozmýšľania som tam zašla. Na scénu, ktorá sa mi naskytla cez zárubňové dvere, však nikdy nezabudnem. Opíšem to preto len v skratke: mamka sedela s ockom na dekou potiahnutej pohovke, tisnúc sa k sebe v objatí. Pôsobili smutne, ale mali oporu jeden v druhom, utešovali sa.