Vodca ✔

XIV.- Kúpeľňa/LOSE

Stená nemocnice sú na nevydržanie. Už sa nemôžem dočkať momentu, kedy sa stadiaľto dostanem. No beztak to má háčik.

„Guľka sama o sebe nezasiahla nič dôležité, ale..."

„Čo ale?"

„Radiácia spálila istú časť tkaniva. Tvoja pravá noha stratila spojenie s nervami. Inak povedané, na pravú nohu si ochrnutá."

Yan mi to oznámila deň po zobudení. Navrhla mi aj amputáciu, ale o tej som nechcela ani počuť. Hoci by to znamenalo, žeby mi vedeli vyrobiť protézu, ktorá by bola užitočnejšia ako v podstate odumretá noha.

Yan tvrdí, že skôr či neskôr to bude nevyhnutné, ale zatiaľ by som si nohy rada ponechala. Bolesť v boku je beztak horšia, ako noha bez citu.

Posledné dni toho bolo dosť. Návšteva jedného známeho za druhým a o to viac horší je pocit, že kým som bola zdravá, nikto o mňa nejavil takýto záujem. Na to si pamätám presne.

Vlastne si pamätám takmer na všetko. Dokonca mi v mysli ostal aj obraz strelca, ktorý ma dostal až sem. Velvet. Akurát tomu nerozumiem. Prečo by ma postrelila?

Vypadli mi posledné týždne, ale nejasne sa mi marí aj niečo o čiernom Ostreľovači. Nevedela som čo to je, ale keď Yan vyrukovala s tým, že sa našla čierna Ostreľovačka, došlo mi to. Len si to ešte stále nechcem pripustiť. Rovnako ako ani to, že sa musím rozlúčiť s mojou nohou.

Klopanie na dvere ma vytrhne z nemého zízania na stenu oproti. Pri oknách sú kytice plné farebných kvetov, ale od tých je ešte aj biela stena vábivejšia. Musím takmer zomrieť na to, aby som niekoho zaujímala?

„Ďalej."

Dnu sa nahrnie Yan. To by nebolo nič zvláštne, ak by nemala ruky plné papierov. „Pomôžeš mi s niečím?"

Zasmejem sa. Za posledné dni mi naozaj príde, že ona jediná má skutočne chuť tráviť so mnou nejaký čas. „S čím?"

„Potrebujem roztriediť pacientov. Tí, ktorí nemajú nič vážne, idú domov. Potrebujem miesto."

„Miesto na čo?" Nadvihnem na ňu obočie.

Yan položí kopu papierov na nočný stolík a prisunie mi ho. „To ti čoskoro vysvetlím. Pomôže ti s tým jedna moja kamarátka, dobre?"

Myknem ramenom. Radšej by som to robila osamote. Yan vybehne a čoskoro sa vráti aj nízkou, ešte aj odo mňa nižšou, dievčinou. Ktorá však má tmavú pleť.

„Lose, toto je Galia. Galia, Lose. Podľa mňa by ste si mali rozumieť."

Galia nakloní hlavu a hnedé kučery skĺznu z jej pliec. „Prečo by sme si mali rozumieť?" spýtam sa skôr, akoby sa stihlo to dievča ozvať. Je mladá, pravdepodobne ešte mladšia ako ja.

„Nedopatrením sa dostala k AP-R guľke," vysvetlí Yan. „Stupeň jej radiácie je ružová."

Prekvapene zažmurkám. Galia pristúpi bližšie a na vrch papierov položí ružovú AP-R zbraň. „Myslím, že je správne vrátiť ti ju."

Preglgnem s pohľadom zabodnutým do hlavne zbrane. Akoby to moje telo vycítilo a bok zapulzuje bolesťou. Pozriem na Yan. Mlčky ju prosím, aby mi z tejto situácie pomohla.

Odkašle si. „Galia, myslím, že si tú zbraň ešte môžeš chvíľu nechať. Lose s ňou nebude schopná narábať ešte istý čas."

Galia si nás obe premeria. Prikývnem, aby si zbraň zobrala. Zbraň s ružovým pásom zmizne pod lemom jej svetra.