Vodca ✔

XLVII.- Podzemné bludisko/ALEX

Klenba strechy starej budovy je nesmierne vysoko. Nepochybujem o tom, že ide o jednu z najvyšších budov v Kupole. Má tri poschodia, no medzi nimi sú niekoľkometrové betónové podlažia a jednotlivé miestnosti majú bezmála výšku vyše piatich metrov.

Nechápem, na čo bolo niečo podobné dobré, no ak ma pamäť neklame, táto budova na juhovýchodných hraniciach bola vytvorená istou rockovou skupinou, ktorá používala odraz zvukových vĺn vo svojej hudbe.

Kopnem do starej prázdnej debny a vyletí z nej kúdol prachu, ktorý presvieti Eliottova baterka. „Kam teraz?" spýta sa a pootočí hlavou, aby si obzrel vysoké kamenné múry osvetlené len jemným svetlom jeho baterky.

„Len dopredu. Mali by tam byť dvere aj so schodmi."

Salem urobí pár krokov vpred a zakopne o hromadu papierov, ktoré dávno obžrali mole. „Ja tomu nerozumiem," zavrčí a pleskne rukou vo vzduchu, aby skoncoval život dezorientovanej moly. „Prečo ste niektoré budovy nechali takto napospas osudu? Veď z toho by bol skvelý sklad, alebo niečo podobné."

Myknem nad tým plecami. „Mňa sa nepýtaj, ja nie som Meerová. Ale možno by inak nekonal ani môj prastarký."

„Čo s tým má tvoj prastarký?" spýta sa Salem nechápavo a otočí sa späť ku mne a Eliottovi.

„Jasné, nevzdelanec spod zeme," zaškerím sa a on nado mnou viditeľne prevráti očami. Síce som so Salemom veľakrát nehovoril, všimol som si, že jeho zmysel pre humor sa výrazne líši od môjho. Ak teda vôbec nejaký ten humor pozná. „Môj prastarký bol Fabio la Sala, jeden z dvoch kandidátov na veliteľa Kupoly po smrti Aminy Parkerovej. Nuž, výsledok poznáme."

Salem nad tým len pokrčí ramenami a pokračuje vo svojej ceste dopredu. Potľapkám Eliotta po pleci. „No poď, červenovláska."

Za posledné týždne si musel zvyknúť na moje neustále rýpanie, lebo už sa nedočkám ani len zazretia, ktoré ma posiela priamo do horúcich pekiel.

Dostaneme sa až k prázdnej stene, kde by podľa mapy Amabel Parkerovej, mal byť tajný vchod do podzemia. Podľa slov Ria, jedným z takých chodieb sa dalo dostať aj do tunela, ktorý viedol do podzemného mestečka. Podľa mapy hovoril pravdu, no taktiež sme zistili, že ide o rovnú cestu bez odbočiek či bočných chodieb. Ak teda aj Stephanie vie o tom tuneli, to ešte neznamená, že vie aj o zvyšných chodbách.

Salem fúkne oproti stene a vo vzduchu sa rozvíri prach. Stena odkryje malú škáru v tvare dvier. Odstúpi sa a ja vykopnem až prekvapivo tenké dvere, ktoré vletia do tmy a my začujeme, ako párkrát poskočia na schodoch. „Bravó." Eliott zatlieska a potľapká ma po pleci. „Takto bude vchod úplne nenápadný."

„Neviem, čo riešiš," zamrmlem a zasvietim nadol. Pod nami je dlhé schodisko, na ktorého koniec ani nedovidím. „Ak by si si nevšimol, v tejto budove už minimálne dvadsať rokov nikto nebol. Okrem toho, ako som mal, dopekla, tušiť, že tie dvere budú ako z kartónu?"

„Nehandrkujte sa stále a konečne poďme. Ross povedala, že do zajtrajšieho rána máme byť späť." Salem sa tvári, akoby bol úplne nad vecou, no pred chvíľou ho naštvala obyčajná vyplašená moľa. No tento krát má pravdu.

Keď nás sem Ross poslala, chcela ísť pôvodne ona. No ľudia ju bez slov presvedčili, že to by nebol dobrý nápad. Len teraz bola preč a odísť zas, by bola obrovská hlúposť. Ľudia potrebujú cítiť, že ich vodca je s nimi.

Eliott sa prihlásil dobrovoľne a keďže väčšinu času radšej prespí, ako niečo robí, pripisujem jeho angažovanosť faktu, že odkedy sa Talin nevrátila, je ako na ihlách. Hoci sme dostali správu, že je v poriadku, jemu to zjavne nestačí.