Vodca ✔

LXXXI.- Žila oblohy/ROSS

Kupola, svet, ľudia. My, vy, oni. Každý. Ľudia boli odjakživa kruté stvorenia. Bažili po krvi, vždy chceli viac než dostali. Ich nenásytnosť, naša nenásytnosť, nikdy nemala hraníc. Chceme úctu, moc, podriadených. To je ľudská natúra. To, prečo žijeme. Ničíme, zabíjame. Robíme všetko preto, aby bol svet ešte horším miestom ako včera.

Lebo podvedome presne to chceme. Trpieť. Aby sme sa potom mohli vyhovoriť na naše chyby, aby sme mali výhovorky, hádzali vinu na iných, na tých, ktorí nás do tejto situácie dostali.

Pravda je taká, že neexistuje dobrá a zlá strana. Rovnako ako neexistuje ani dobrý a zlý človek. Či taký, ktorý koná dobro alebo zlo.

Každý si koná po svojom, no vždy ide len o výsledok predchádzajúcich udalostí. Stále, dookola. Kde sa to potom všetko začalo? Kde vzniklo všetko zlo? Kedy praskla hrádza a zlo preniklo do sveta, do nášho vedomia? Alebo tam bolo vždy, ako malý zárodok, ako púčik, ktorý čakal na rozkvitnutie? Ako jedovatá rastlina, ktorej jedinou úlohou je roznášať skazu, rozširovať sa v ľudských srdciach?

Zlo tu bolo vždy, zlo tu zostane naveky. Nikdy sa neminie, je to nekonečná množina udalostí. Mier nie je možný. Minimálne v našich srdciach stále pôjde o búrku, ktorá nás bude ničiť, zožierať zaživa. Všetko bude tak neskonalo zlé a dobré naraz.

„Viem prečo si tu," podotkne žena oproti mne a založí si ruky na prsiach. „Nie je to náhoda."

„Naozaj nie?" nadvihnem obočie a s rovnakým gestom si prekrížim ruky. Nie až tak ako ona, s putami to nie je možné.

„Chcem ťa chytiť už dávno. Nerobíš chyby, akú si urobila teraz. Len si sem prišla, strelila do okna a moji muži ťa už mali. Tento tvoj čin mi nedáva zmysel."

„Možno máš len krátke vedenie," podotknem a venujem jej malý úsmev. Falošný. Veľmi jasne umelý.

„Nuž, musím sa priznať, bez mojich kamier a svojho špeha som mierne zaostala," povie Meerová pokojne. „Ale aj tak si nemyslím, žeby sa u teba len tak z ničoho nič stal taký obrat. Alebo sa Mutant v tvojom vnútri začína preberať?"

Kývne k mojej pravej ruke a spolu so mnou si premeria čiernu šmuhu na celom mojom predlaktí. Za posledné hodiny narástla. Odvtedy, čo som chytila pôvodnú rádioaktívnu guľku.

„Teba by to malo tešiť, nie? Ak začínam blúzniť."

„Mýliš sa," namietne Meerová a uhladí si vlasy. „Ja chcem, aby si to vydržala." 

„Viem," prikývnem. „Aby si mala nádej."

Meerová zvraští obočie. „Vysvetli mi to, Rosielee."

Myknem plecom a vstanem zo stoličky. Meerová ostane nepokojne sedieť, pričom sa ja začnem prechádzať po kancelárii hore-dole.

„Veľa som premýšľala. Ani neviem, kedy som to stihla. Po tom, čo sme vykopali hrob Genevy Meerovej," na jej tvári zazriem záblesk šoku, „som si myslela, že ty si ona. Že ako následok trafenia bleskom a guľky sa zmenila štruktúra tvojho tela a ty si prestala starnúť. No niečo mi nesedelo. Video som si pozrela ešte raz a prišla som na to. Keď sa Geneva objavila po prvé, vyzerala úplne ako ty. Žiadny rozdiel. No keď sa objavila na neskorších záberoch, už bola iná. Vlasy, tie ju prezradili. Začali jej ryšavieť. Najskôr som si to ani nevšimla, len mi niečo nesedelo. A ty si prirodzená blond. To vidno. Takže som premýšľala ďalej. Kde je telo Genevy Meerovej? Prečo neleží v hrobe? A prečo sú tam napísané falošné roky?"

Otočím sa na päte a pozriem sa rovno na Meerovú, ktorá nervózne prechádza prstami po okraji stola. „Odpovieš mi?"

„Prečo by som to robila?"