Vodca ✔

LXXI.- Parapety/RIO

Cítim sa ako lev lapený v klietke. Talin okolo mňa chodí ako naštvaný šéf, pripravený plieskať bičom. „Vysvetlíš mi už konečne, čo sa stalo?" vybuchne a tresne päsťou o stôl.

„Upokoj sa, hej? Potom ti to vysvetlím."

Ešte stále nedokážem plne spracovať, čo sa odohralo. Ross doslova poslala hlavu Velvet do vzduchu. Jej lebka vybuchla ako časovaná bomba a jej rozdrúzganý mozog nepokryl len steny naokolo, ale aj moju tvár. Tú pachuť krvi si asi nikdy nevymyjem z úst.

Ale Ross mi tým zachránila život. Velvet vystrelila možno o stotinu sekundy neskôr ako Ross. Ale guľka z čiernej AP-R zbrane letí rýchlejšie ako zo sivej. Guľka trafila Velvet do mozgu, do centrály diania a posledný impulz, ktorý stihol jej mozog preposlať telu, bolo pokrčenie ukazováka. Velvet už letela k zemi a preto guľka, ktorá vybehla z hlavne mojej pištole, minula moju lebku len o milimeter. Stačila by veľmi krátka chvíľa na to, aby som ležal mŕtvy ja.

Prstami si pretriem oči a na jeden dych zo seba vysypem: „Velvet, špeh Meerovej. Streľba. Ross bola rýchlejšia."

Talin ostane nehybne stáť. „A teraz zrozumiteľne."

Zastonám do vlastných dlaní a zdvihnem pohľad k jej očiam. „Špeh Meerovej bola Velvet. Chcela ma zabiť rovnakým trikom, aký kedysi použila aj na Lose. Zastreliť ma vlastnou zbraňou." Moja krátka odmlka vystupňuje situáciu a rovnako mi priťaží na hrudi. „Mierila na mňa a ja som sa nemal ako brániť. Potom už išla vystreliť a... Ross sa objavila na druhej strane chodby a vystrelila skôr. Ak by čo i len o sekundu dlhšie váhala, Velvet by ma zabila."

Talin spraví dva kroky vzad, potom jedno vpred a ostane zase stáť ako prikovaná socha. „Mám to chápať tak, že ty si vedel o tom, kto postrelil Lose?"

Krátko prikývnem. „Povedala mi to. Už dávno."

„Prečo, doriti, si o tom nikomu nepovedal?"

„Lebo som jej to sľúbil?" nadvihnem obočie a chystám sa pokračovať, ale skočí mi do reči.

„Tak sľúbil? Áno? Ten sprostý sľub ťa takmer priviedol, do hrobu!" skríkne naštvane a po dlhých dňoch v nej zase vidím tú napaprčenú Talin, na ktorú som zvyknutý z Rady Kupoly.

„Upokoj sa," zopakujem vetu, ktorú opakujem koldokola odkedy k tej udalosti došlo. Miestami nie som si istý, či chcem upokojiť toho, s kým hovorím, alebo seba samého. Vybuchujúca lebka Velvet ma bude dozaista ešte dlho strašiť po nociach. Ak sa teda dožijem toho, aby ma mohla strašiť.

„Ja som pokojná," podotkne a zdvihne ruky nad hlavu. „Úplne pokojná."

„Jasné, jasné," zamrmlem a zase si pretriem tvár. Akoby som si chcel z očných gulí vytlačiť ten pohľad. „Chcem hovoriť s Ross."

Keď som ju videl naposledy, tvár mala schovanú v dlaniach, slzy jej tiekli po lícach a dookola drmolila, že nemala na výber, inak by ma bola zabila. Akoby som jej chcel vyčítať, že mi zachránila život. Následne sa zjavila Nat a neskôr aj Talin a všetko sa zmenilo na čudnú šmuhu udalostí, na ktoré som hľadel spoza závoja vybuchnutého mozgu. Vlastne, od sekundy výstrelu sa všetko stalo len rozmazanou šmuhou. 

„Ross sa cez to musí nejako dostať," namietne Talin. „Zabila svoju kamarátku."

„Preto chcem byť pri nej."

„Teraz si momentálne len človek, ktorý by jej to pripomínal," vysvetlí Talin a povzdychne si. „Ostaň tu, hneď som späť. Neželaj si ma, ak zmizneš." Varovne na mňa namieri ukazovák a vyjde z malej kancelárie. V zámke cvakne kľúč. Fajn, takže prirovnanie ako lev v klietke, nemá až tak ďaleko od skutočnosti.

Postavím sa zo stoličky a skoro zakopnem o vedro, ktoré je pri mojich nohách. Talin ho sem priniesla aj s handrou, aby som sa zbavil čudesného ohňostroja na mojej tvári. Prehltnem žlč, ktorá sa mi tlačí do hrdla a na sekundu privriem oči. Musím sa upokojiť.

Porozhliadnem sa okolo a rukou si vojdem do ešte mokrých vlasov. Pomaly prejdem k oknu a otvorím ho. Studený vzduch ma prekryje a kvapky dažďa dopadnú na parapetu. Ak to nepôjde cez dvere, pôjde to cez okno. Súrne potrebujem hovoriť s Ross.

Nie som si istý, čo som povedal, alebo ako som sa tváril, keď som si uvedomil, čo urobila. Možno... možno som jej len priťažil a to je to posledné, čo chcem. Musím jej dodať istotu, že som vďačný za to, čo urobila.

Vyleziem na parapetu. Keď som sa podobný kúsok pokúšal naposledy, minimálne tri dni som chodil ako kripel. Nerád by som skončil podobne.

Postavím sa na parapetu z vonkajšej strany okna a dážď začne bičovať môj chrbát. Prebehnú mnou zimomriavky.

Okná sú našťastie dosť blízko pri sebe, takže bez väčších ťažkostí sa prehupnem na ďalšiu parapetu a párkrát kopnem do okna, aby sa rozbilo sklo. Až potom siahnem po kľučke cez dieru, ktorá mi poškrabe predlaktie.

Okno sa pod náhlim náporom vetra prudko roztvorí a ja vpadnem do tmavej kancelárie. Ostáva mi len dúfať, že Talin nebola dosť predvídavá na to, aby zamkla aj tieto dvere.

Prejdem tých pár krokov, hoci nohou o niečo slušne zakopnem a zanadávam. Prepotácam sa až k dverám a zamykám kľučkou. Márne. Dopekla.

Zhlboka sa nadýchnem a už opatrnejšie sa vrátim k oknu. Zase vyleziem na parapetu ale držím sa lepšie, aby ma vietor zase nezobral so sebou.

Tentoraz však zvolím inú taktiku aj pri samotnom postupovaní. Namiesto toho, aby som sa vydal zas o okno doľava, sa pozriem hore.

Okno nado mnou nie je vysoko, ešte šťastie, že tieto staršie stavby mali maličké kancelárie a tak je na stenách mnoho okien v pomerne malej vzdialenosti. Stačí ak troška nadskočím a môžem sa zachytiť vonkajšej časti parapety. Vytiahnuť sa by mala byť hračka.

Nasajem do pľúc vzduch a nadskočím. Na takej malej odrazovej ploche ide o dosť trápny pokus, ale lepší než nič.

Končekmi prstov sa zachytím parapety nado mnou, hoci sa šmýka od dažďa. Ak teraz padnem na zem, minimálne sa polámem.

Nazbieram vo svojich ramenách toľko sily, koľko len dokážem a začnem sa dvíhať nahor. Pomaly a bolestivo, no napriek tomu sa pomaly vytiahnem a potom sa už jednoducho zapriem predlaktiami a vytrepem sa na parapetu.

Do kancelárie sa dostanem obdobným spôsobom ako do predošlej. Tentoraz však už o nič nezakopnem a dvere sú otvorené. 

Vyjdem na chodbu, ktorú osvetľuje zopár ďaleko rozmiestnených bateriek, ktoré sú natlčené do steny, aby osvetľovali čo najväčšiu plochu.

Zbehnem po schodoch o poschodie nižšie a pomaly začnem prechádzať izbu po izbe, až kým jedny neotvorím a nenatrafím v nich na Nat. Sedí za stolom a zamyslene klopká prstami po stole.

Venuje mi jeden prekvapený pohľad, potom sa vráti ku klopkaniu. „Nat? Kde je Ross?"

„Potrebuje premýšľať," povie pomaly a prejde si prstami po hrči, ktorá jej navrela na hlave. „Nechaj ju."

„Nat, potrebujem s ňou hovoriť," zaprosím ale jej nehne ani brvou. „Nat, prosím."

„Rio, prestaň. Nemôžeš s ňou hovoriť, jasné?" Prudko sa postaví od stola a prejde vedľa mňa, akoby som tam ani nebol.

„Prečo? Dopekla, prečo nie?!" Už kričím a je mi jedno, že ona si moju zlosť nezaslúži.

Otočí sa ku mne a zabodne mi prst do hrude. „Si úbohý, Rio. Čakala som od teba viac," odfrkne, zvrtne sa na päte a vypochoduje z miestnosti.

Heh, zase to troška trvalo, ale písala som kapitolu číslo 73., ktorá je troška dlhšia, než som si myslela, že bude :D no poviem vám, bude stáť za to :DD