Nerozumiem tomu. Celému tomuto nepodarenému svetu. Tomu, prečo sa ľudia správajú tak ako. Prečo si kladieme polená pod nohy namiesto toho, aby sme sa pretiahli na druhú stranu prekážky. Prečo si sťažujeme aj tak ťažké situácie? Nemali by sme si podávať pomocnú ruku a spravovať svet tak, aby bol čo najkrajším miestom?
Dopekla, jasné, že áno!
No potom skutočne nerozumiem ľudskej tendencii sťažovať aj tak ťažké životné prekážky. To máš len prejsť vratkým mostom nad lávovým jazerom? Veď počkaj, ešte ťa aj zavalím kameňmi!
Ľudská logika je postavená na hlavu. Rád by som sa stretol s človekom, ktorý žil pred nejakými dvesto rokmi a poznal tento svet v kompletne odlišnej forme. Aj vtedy sme boli k sebe takýto? Alebo to prišlo len spolu so zničením sveta?
Ľudia sú tak naivní. Bojujeme za niečo, čo nemá cenu vyhrať. Ľudia ostanú navždy ľuďmi. Stále budeme vyvolávať konflikty, ničiť svet. Má cenu, aby sme sa zachránili?
Lori zjavne prekukne moje negatívne myšlienky, lebo sa posadí vedľa mňa a do rúk mi zas vtisne bábiku. „Čo je?"
„Tomu nerozumieš," odbijem ju jemne a falošne sa na ňu usmejem.
Zamračí sa: „Prečo by som nerozumela?"
„Si ešte malá," odpoviem jej pokojne a postrapatím jej ryšavé kučery.
„Nie som," odvetí naduto.
„Tak prečo sa vláčiš s bábikou?" spýtam sa jej a vrátim jej bábiku.
„Aby som ti mala čo dať, ak máš zlú náladu," odvrkne urazene. „Ako teraz. Nečudujem sa, že sa Ross hnevá."
Jej slová ma prekvapia, no nie tak, ako keď rázne vstane na nohy a odpochoduje preč aj s bábikou. Fajn, dnes mi je asi súdené každého naštvať.
Začalo sa to s Táňou. Na čo ma, dopekla, pobozkala? Dotklo sa jej, že som jej bozk neopätoval. Povedala, že to bola chyba. Súhlasil som. Odišla, naštvala sa.
Samozrejme, Ross to musela vidieť. A teraz je na mňa kvôli tomu naštvaná aj ona. Pretože koho chyba, ak nie moja, má byť, že ma pobozkajú? Nevravím ak by som ja pobozkal ju, alebo ak by som s tým súhlasil. Ale nesúhlasil som a ani som nebol tým, kto podal iniciatívu. Celé je to postavené na hlavu.
Horšie je, že si nemyslím, že som urobil chybu. Ale Ross je o opaku presvedčená. Nevadilo by mi to, ak by sa nesprávala tak, ako. Ak by mi nepovedala to, čo povedala.
Vyšla so všetkým na svetlo sveta a mne konečne došlo, že moju zradu mi nikdy úplne neodpustila. Snažila sa na to zabudnúť, pochovať ju medzi nedôležitými maličkosťami, ale zjavne sa jej to nepodarilo. Bohužiaľ.
Do akej šlamastiky sme sa dostali? Už sa pomaly budeme báť vlastného tieňa, aby nám nevrazil nôž do chrbta. Ani by ma to neprekvapilo. Nie po všetkom, čo sa tu deje.
„Nerozumiem ti, Rio," ozve sa zrazu niekto a ja sa musím obzrieť, aby mi došlo, že ten hlas patrí Talin.
„Čomu?" spýtam sa nechápavo. „A vôbec, prečo mi chceš rozumieť?"
„Lebo máš priveľký vplyv na Ross a ona má momentálne v rukách našu budúcnosť. A ty ako totálny idiot pobozkáš inú ženskú."
„Ja som ju nepobozkal," odseknem so zaťatou sánkou. To musím naozaj každému osobitne vysvetľovať, čo sa stalo? „Ona pobozkala mňa."
Prekvapí ma, že sa Talin schuti zasmeje. „A to som si myslela, že podobnej hlúposti je schopný len Eliott."
„Ako vidíš, nie," rozhodím rukami. „Odkiaľ o tom vlastne vieš?"
„Videla som to."
Teatrálne zastonám. „Koľkí to videli?"
„Pokiaľ viem, len ja a Ross."
Povzdychnem si a ona pokračuje: „Aspoň si jej to povedal?"
„Nie," odvetím. „A asi to bola chyba."
„Povedala mi, že ak sa priznáš, tak ti odpustí."
„Škoda, že som o tom nevedel ja," podotknem. „Nepovedal som jej to, pretože som to nepovažoval za dôležité. Ona pobozkala mňa a ako ona, tak aj ja, sme si uvedomili, že sa to nikdy nemalo stať. Bola to jedinečná príležitosť, ktorá nemá žiadnu váhu."
„Akoby nemala," prevráti nado mnou Talin očami. „Jasné, že má. Aj keď ide len o bozk a aj to jednostranný."
„Fajn, chápem. Urobil som hlúposť. Ako to mám napraviť?"
„Z vlastnej skúsenosti by som ti povedala, že sa to nedá napraviť. No... ak ju miluješ aspoň tak, ako ona teba, môžete to dať do poriadku."
„Ako?"
„Ukáž jej, že si urobil chybu. Ak máš dostatočne nízke ego na to, aby ťa vedela pobozkať žena bez tvojho súhlasu, potom ti nebude robiť problém prosiť o odpustenie."
„Nezaberie to," podotknem.
„Ja viem," odpovie Talin a potľapká ma po pleci. „Daj tomu čas, ale ukáž jej, že ti na nej záleží rovnako ako predtým."
„Mám taký pocit, že čas je práve to, čoho nemáme dosť," namietnem.
„Ja viem. A vie to aj Ross. Nebude chcieť opovrhovať láskou, ktorá je teraz taká rarita."
Pousmejem sa nad jej slovami. „Teraz ja nerozumiem tebe, Talin."
Zasmeje sa. „A to už prečo, Rio?"
„Tak veľmi si nami opovrhovala. Dávala si nám najavo, ako veľmi nás neznášaš. Ty si bola vždy najostrejšie proti nám. Prečo si teraz ty tá, ktorej na nás najväčšmi záleží?"
Zdá sa, že Talin sa nad mojou otázkou zamyslí. „Pretože konečne vidím, kým ste. Nie len kopa nafúkaných hlupákov, ktorí sa vozia na sláve. Ste bojovníci. A každý bojovník potrebuje kamaráta, ktorý mu poskytne kúsok domova, keď je najťažšie. Svet je šialení. Ľudia ešte viac. Ak nájdeme hoci i len jedného človeka, ktorý je ochotný vydržať s nami, je to dar. A tento darček by sa nemal odmietnuť."
Prikývnem. Niečo na jej slovách bude. „Poď, nájdeme Ross."
Vytiahne ma na nohy a naznačí mi, že mám prednosť. Prezrieme veľkú časť hangáru, ale na Ross nenatrafíme. Nakoniec Talin navrhne, žeby sme sa mali pozrieť vonka. Tu veľa ľudí nechodí, je celkom bezpečné vyjsť na vzduch. Už v rámci možností.
Talin ma vyvedie von z hangáru. Prekvapí ma, že napriek pokročilému času je ešte pomerne šero. Už musí byť čosi po dvanástej, ale svetlo je len také, ako na svitaní. Meerová musí šetriť elektrinou.
V čiernom svetri a s ryšavými vlasmi postáva pred nami dievča. Niet pochýb o tom, že ide o Ross. Nikto iný nemá také sýte ryšavé vlasy a nikdy by nikomu nedala čiernu AP-R zbraň.
Talin ma postrčí jej smerom, ale moje zámery prekazí niečo čudné. Nie je to blesk z neba, no na prvý pohľad by sa to dalo pomýliť. To Kupola sa zaleje do červených farieb a čudné svetlo osvetlí každý malý kúsok tohto čudného sveta.
Nooo... čo myslíte? Mala by mu Ross odpustiť, ak pekne poprosí? :D
VOCÊ ESTÁ LENDO
Vodca ✔
Ficção Científica*3. časť príbehu Mutant* Naša spoločnosť už neexistuje. Vlákna klamstiev a túžba po pomste ovládla ľudské mysle. Únik z nekončiaceho kolotoča nie je. Našimi nepriateľmi nie sú ľudia, ani ich činy. Korene rastliny smrteľnej pre naše životy sú skryt...