Vodca ✔

XXXIII.- Nočný špeh/RIO

Neunikne mi, ako sa ma cez noc Ross strasie. Keďže nám prischol jeden matrac (vďaka ti, Alex), zaspali sme tak, že ona mala hlavu na mojom pleci a ja som ju objímal rukou. Bolo to dokonalé. Po toľkých dlhých dňoch, čo si ma tesne k sebe ledva pripustila. Stále len niekde behala, niečo riešila a málokedy sa cez noc vyspala. Bola hore dlhšie než ja a keď som sa zobudil, ona zrejme už ani nevedela o tom, že pred pár hodinami ešte spala.

Mysľou mi behá priveľa myšlienok na to, aby som spal pokojne. Preto si všimnem, ako Ross, odsunie moju ruku a vyšmykne sa z môjho objatia.

Spoza privretých viečok vidím, ako vrhne rýchly pohľad na mňa, potom na ostatných. Až nakoniec odhrnie bielu plachtu a stratí sa mi z dohľadu.

Zažmurkám, aby som z očí vyhnal aj ten malý kus spánku, ktorý sa mi pod ne dostal. Rozhliadnem sa naokolo, aby som sa ubezpečil, že ostatní spia a podobne nenápadne ako Ross, sa aj ja vytratím za bielu oponu.

Aby som vôbec našiel nejakú cestičku pomedzi plachty je dosť komplikované. Nehovoriac o nájdený tej správnej, po ktorej sa vydala aj Ross.

Nasledujem len tlmený zvuk krokov a niečo, čo znie ako tiché nadávky. Kto iný by to mohol byť, ak nie ona?

Prejdem pomedzi ďalšie „izby" až zastanem. Na rohu, tesne pri dverách hangáru, sedí na zemi Ross a tvár si dlží v dlaniach.

Aj tak začujem, ako si niečo šomre popod nos.

Prudko zdvihne hlavu, akoby jej došlo, že ju niekto sleduje. Rozhliadne sa naokolo a ja zacúvam. Síce je pravdepodobné, že si ma nevšimne, pre ňu som v takmer slepom uhle, ale istota je istota.

Až po pár sekundách sa opäť opovážim vystrčiť hlavu a pozrieť na ňu. Na to, ako sa v jemnom svetle pochádzajúceho zo stien, lesknú jej oči. Neprirodzene. Akoby... akoby mala slzy v očiach.

Povzdychne si a ľavou rukou si pretrie oči. To by bolo v poriadku. Akurát mi nedochádza, prečo ľavou.

Zas používajúc ľavú ruku, sa vyvlečie zo svojho svetra. Ostane tak len v tričku s krátkym rukávom. A so zas obviazanou pravou rukou.

Aj na diaľku vidím, ako zomkne pery a začne si odmotávať obväz z ruky. Ak by vedela, že ju špehujem, asi by ma zabila.

Strasie zo seba hrubú vrstvu obväzu a keď uvidím, čo má na ruke, inštinktívne zaspätkujem.

Takmer celú ruku má pokrytú čiernou šmuhou, ktorá sa tiahne pod jej pokožkou. Niekto by si mohol myslieť, že ide o tetovanie. Ale ja som podobnú škvrnu naposledy videl na bruchu Caly. A ešte predtým na mŕtvole Natinho otca.

Ross... ona... Bože môj.

Pokrútim hlavou a zvrtnem sa na päte. Bez rozmýšľania sa rozbehnem pomedzi rozvešané plachty, až kým takmer nenarazím do malej Lori, ktorá rozospato a so strapatou bábikou v rukách, zmätene stojí pred našou privátnou izbou.

„Kde si bol?" spýta sa príliš hlasno.

„Pšššt." Priložím si ukazovák na pery a chytím ju za ruku, aby ma nasledovala.

Spoločne zájdeme späť do izby, kde spí nič netušiaci Alex s Eliottom. Zvláštna dvojka. Hlavne na to, že pred niekoľkými týždňami sa takmer ani nezniesli v jednej miestnosti.

Lori ma odvedie k jej matracu a sadne si naň. Potľapká si po ňom, aby som si sadol aj ja. Poslúchnem ju a ona sa vyvalí na polku matraca. „Ľahni si," povie až smiešne dospelým hlasom. Akoby ona bola tá, ktorá to tu celé drží pokope. Tá, ktorej akoby sa nič netýkalo.