Vodca ✔

LXIII.- Pusť ju/HAWKE

„Natasha!"

Nie, nie, nie, nie! Práve sa nestalo to, čo sa stalo. Určite nie. Rozhodne nie. Nemohlo sa to stať.

No tak, Nat, postav sa, šepnem v duchu, pričom sa v telocvični strhne skutočné peklo. Netuším, kto vystrelí ako prvý, alebo kto na koho mieri. Proste sa strhne paľba, do ktorej sa zapojím aj ja.

Neviem, či niekoho pošlem k zemi, telá naokolo padajú ako suché lístie na jeseň a jeden ston preruší druhý. Až kým ma niečo netrafí do nohy a nepadnem tiež. Tam vedľa Nat, ktorej tvár lemujú strapaté červené vlasy. Oči má zatvorené a na chvíľu ma premkne pocit, že sa iba tvári, že je mŕtva. Lenže Nat, ktorú poznám, by nikdy nič také neurobila. Guľka ju trafila do hrudníka. Ak by to prežila, bojovala by po našom boku. Presne ako tá Natasha, ktorú poznám.

Zúfalo sa pokúsim postaviť, ale nemá to žiadny zmysel. Streľba stále neutícha, no niekto pristúpi až k nám. Musí to byť niekto zo SODA, tvár človeka mi nie je len ani povedomá. Má husté tmavé vlasy, ktoré mu zakrývajú čelo a takmer aj oči. Mieriť s takou frizúrou musí byť umenie. Nejakí jeho spoločníci sú naokolo a kryjú ho streľbou.

Chytí Nat za tričko ako neposlušné mača a vyhodí si ju na plece. Ďalší z chlapov sa pokúsi to isté zopakovať so mnou.

Moja päsť pristane na jeho oku, no skôr, ako si stihnem užiť ten blažený pocit, mi vrazí späť, čím ma na chvíľku úplne vyradí z obehu. Spamätám sa až vo chvíli, keď so mnou cez plece zahne za roh nejakej chodby.

Malátnosť nemá hraníc. Márne sa pokúsim kopnúť ho, zranená noha nespolupracuje a tá druhá je tiež akosi mimo mojej vôle. Totálne zbytočne ho buchnem po chrbte. Ruka mi ovisne a on to asi ani nepocíti. Hlava sa mi točí a po čele mi steká krv. Koľkokrát ma ten hajzel udrel?

„Kam to..?" začnem, ale jazyk sa mi popletie na polceste a vyjde zo mňa len ťažký vzdych.

Jeden chlap sa zasmeje. „Zdá sa, že som ho udrel silnejšie, než som mal."

Zafučím a zase sa bezvýsledne pokúsim kopnúť. Spomedzi pier mi unikne nezrozumiteľné chrčanie. „Kam... kam nás... nesiete?" konečne nazbieram dosť síl na jednu otázku.

„K ostatným predsa. Určite chápeš, že vás tu nemôžeme nechať pobehovať len tak."

„K... ostatným?" Trvá príliš dlho, kým mi dochádzajú jednotlivé informácie. Ostatní? Chytili aj ostaných?

„Asi si mu fakt tresol silnú," rozchechtá sa niekto ďalší.

Protestom im je len moje zamumlanie.

Zase sa ozvem až keď ma môj nosič hodí o tvrdú zem. No aj to len zjojknem. Vedľa mňa pristane nehybné telo Nat. Oči mi zaplavia slzy čírej beznádeje. Naozaj ju zabili? A teraz zabijú aj ostatných? K tomuto nikdy nemalo dôjsť.

Zdvihnem hlavu a prebodnem ich pohľadom. „My sme vás nechceli zabiť, dopekla," zavrčím naštvane a konečne sa mi do mozgu dostane aj čosi iné okrem chrčania a funenia.

„Aké pekné. Ale my vás hej." Kopne do mňa. Prehnem sa v páse a z čela si konečne utriem krv. Dopekla, oni vedeli, že prídeme. Museli to vedieť. Musí byť medzi nami špión, donášač. Niekto, kto nám po celý čas klame. Prečo sme si to neuvedomili už skôr?

Ale áno, postrehnem slabý hlások v mojej hlave. Uvedomil som si to skôr a mám aj obvineného. Len o tom nikto nevie. 

„Pusťte ju!" zavrčí nový hlas a ja si uvedomím, že musí patriť Riovi. „Vravím, že ju pusťte!"