Vodca ✔

XLV.- Sľúbila to/RIO

„Bože, Ross. Milujem ťa."

„Aj ja teba," odvetí a dá mi krátky bozk. „Saverio."

Pri tej kratučkej spomienke sa zas usmejem ako blbec. Konečne som zažil moment, pri ktorom mi ani trošičku nevadí, že ma niekto oslovil celým menom.

Toho, že sa raz dostaneme k takýmto slovám, som sa už takmer vzdal. Neviem, či to bolo v momente, kedy mi zmizla z dohľadu v tuneli, alebo keď sme sa opätovne stretli. No možno až vtedy, keď ma pobozkala Táňa.

V konečnom dôsledku na tom už nezáleží. Milujem ju, ona mňa tiež a aspoň z mojej strany som si istý tým, že urobím všetko preto, aby sme po tomto probléme ostali spolu ako ľudia s bohatými spomienkami, no s o to väčšími srdcami.

„Tichá domácnosť pominula?" spýta sa ma pobavene Alex, ktorý sa objaví v šiatri.

„Čo keď poviem áno?"

„Tak odpoviem KONEČNE!," zasmeje sa a pokrúti hlavou. Sadne si na matrac vedľa mňa. „Asi by si sa mal poďakovať Eliottovi."

Zamračím sa. „Čo s tým má Eliott?"

„Hovoril s Ross o Talin a tak troška si sa do rozhovoru zamotal aj ty."

„Ty si ich špehoval?" spýtam sa so smiechom.

„Ty sám si vravel, že mám predsa predchodcov tajných agentov," podotkne. „A kde máš šéfku?"

„Práve sa vzdialila s Lori. Chcel si od nej niečo?"

„Čo ja viem," mykne plecom. „Možno len tak, že čo budeme robiť. Alebo ani neviem."

Našu malú nevinnú konverzáciu preruší hrom. Taký, ktorý otrasie všetkým naokolo a biela plachta sa uvoľní. Padne na zem pred nás a my si s Alexom vymeníme rýchle pohľady.

O necelú sekundu Kupola stmavne.

„Čo to..?" zašomre Alex a ja pocítim, ako vstane z matraca vedľa mňa.

„Vybila sa elektrika," podotknem. „Blesk musel zasiahnuť nejaké citlivé miesto okolo Kupoly."

„Alebo zasiahol priamo ju," zašomre Alex a poškrabe sa po hlave. Aspoň tak súdim podľa zvukov. „Nájdeme Ross."

Jeho slová prinútia postaviť sa aj mňa, no radšej prejdem pár metrov poštvornožky, kým sa nedoplazím k batohu. Pamätám si, že ho mám uložený na druhej strane a že je v nej baterka. „Rio?" spýta sa Alex prihlúpo.

„Čakaj."

Podarí sa mi nahmatať baterku a keď ju konečne aj zapnem, svetlo ma nachvíľu oslepí. „Poď," vytrepem sa na nohy a spolu s Alexom prejdeme pár metrov. Ubezpečíme vydesených ľudí, že všetko bude v najlepšom poriadku, no ako sa tak blížime viac k stenám hangáru, začínam o tom pochybovať.

Napriek vydesenému šepotu a naliehavých slov v tme, ku mne doľahne zvuk dažďa. „Povedz, že to počujem len ja," zamrmlem Alexovi, no on pokrúti hlavou.

„Prší," zhodnotí. „Nájdime Ross."

O pár minút do mňa niekto doslovne narazí, no jediný, kto padne na zadok, je len malá Lori, ktorý sa horúčkovito obzerala v tme a nevšimla si ma.

Pomôžem jej na nohy a ona si nervózne potiahne rukáv na tričku. „Kde je Ross, Lori?"

Hryzne si do pery a odvráti pohľad. „Ja neviem."

„Lori, neklam mi," poviem dôrazne a chytím ju za plecia. Čupnem si oproti nej. „Kam šla?"

„Ja neviem," zopakuje tvrdohlavo.