Vodca ✔

XXVIII.- Dostatočná sila/NAT

„Ruku vyššie."

„Vystri chrbát."

„Namier."

„Viac doprava."

Nikto by mi nemohol zazlievať, že ma pomaly začína nudiť všetok tento cirkus. Učím ich úplne nadarmo.

Niektorí zo strieľania už pokročili k vrhaniu nožov, ale pokojne by som mohla odprisahať, že ak by Stephanie chcela, ani tak by nevedela nájsť ľavejších mužov.

„Stačí!" zavrčím a prstami si prebehnem vlasy. „Chcem vás tu mať o hodinu v najlepšej možnej forme."

Muži sa pomaly začnú trúsiť von a ja pohľadom skontrolujem hodinky na stene. Ukazujú niečo krátko pred pol druhou poobede.

Keď aj posledný zmizne za dverami, zamknem a prebehnem k vedľajším dverám. Otvorím ich práve v čas na to, aby som videla, ako Hawke zostúpi z posledného schodíka. „Neuponáhľal si to," poznamenám a aj tieto dvere zamknem.

„Povedala si, aby som tu bol na pol. A toľko ešte nie je," háji sa. „Tak, kde začneme?"

„Najskôr mi ukáž, čo dokážeš so zbraňou, ktorú poznáš," vyzvem ho a pokyniem mu, aby podišiel k stolčeku so zbraňami.

Ja som sa za pár rokov naučila excelentne narábať so všetkými, vrátane AP-R zbrane. „Ukáž sa, hnedovláska."

Pobavene na mňa nadvihne obočie, ale nepovie nič a zoberie si obyčajný revolver. Skontroluje zásobník a pristúpi k jednému z terčov. Sledujem ho s rukami prekríženými na hrudi a hneď si všimnem niekoľko zásadných chýb.

Namieri zbraň, stisne spúšť a guľka sa zavŕta niekde do boku figuríny. „Dokonalé na zneškodnenie," podotknem. „Teraz traf hlavu."

Hawke si ma pochybovačne premeria, no nenamietne. Len poslušne namieri. Chvíľu váha, ale nakoniec vystrelí. Guľka sa len šuchne o okraj terča.

Podídem k nemu a natrčím ruku. Položí mi zbraň do dlane a poslušne ustúpi krok dozadu. „A teraz sleduj, hnedovláska."

Bez presnejšieho namierenia vystrelím. Guľka trafí stred lebky. „Zabila si ho," skonštatuje Hawke.

Otočím sa k nemu tvárou. „Za prvé, je to figurína. Za druhé, je to slepý náboj. A za tretie, nikoho nehodlám zabiť, pokiaľ sa tomu dá predísť. No musíš si uvedomiť, že presne toto od teba Stephanie čaká. Že budeš pre ňu vraždiť. A rovnako ako ja, aj ty vieš, že ak príde na to, nevyhneš sa tomu."

Vrátim mu zbraň a zadívam sa hlboko do jeho hnedých očí. Pod veselým povrchom sa toho skrýva viac. Som si tým úplne istá. „Povedz mi, Hawke, zabil si už niekedy niekoho?"

Krátko zaváha, ale nakoniec potrasie hlavou. „Nie," hlesne.

„Ja áno," odpoviem pokojne. „Ale nemala som na výber. Ak by som nezabila ja ich, urobili by to oni."

„Vôbec ťa to nedesí?" spýta sa opatrne, akoby sa bál, že ho na mieste zastrelím.

„Samozrejme, že desí. Pointa nie je v tom zabiť. To dokáže každý. Oveľa ťažšie je naučiť sa s tým žiť." Počkám, kým mu dôjde význam mojich slov. „Tak čo, Hawke Corte? Si na to dosť silný?"

Neodpovie. Ani po dlhých mučivých minútach, počas ktorých si uprene hľadíme do očí. Nezlomí ho to. Nevycúva. Na rozdiel odo mňa.

„Choď preč," šepnem.

Poslúchne. Opäť bez slova. Len s nemenným výrazom v očiach.

+++++