Vodca ✔

LXVII.- Rany/ALEX

Podzemné chodby sú komplikovane prepletené pomedzi sebou, no moja cesta ostáva stále rovná. Zastanem na križovatke, kdesi v strede Kupoly, pod hlavnou budovou SOFTPOE. Naša dohoda s Amou je jednoduchá: do polky cesty vedie Steph ona, potom ju prevezmem a v nemocnicu ju zatvoríme na sto zámkov, občas pritlačíme, aby niečo vysúkala zo svojej gebule a tadá!

Až začujem kroky, odlepím sa od steny a zasvietim baterkou hlbšie do tmy. Svetlá tu sú slabé, akoby začali zhasínať. Ostáva nám len dúfať, že to nie je pravda.

Ama napoly vedie, napoly ťahá Steph vedľa seba. Nebyť jej sivých vlasov, asi by som ju ani nespoznal.

Nos má vykrivený, jednoznačne zlomený a tvár ufúľanú od krvi. Ruky má zviazané pred telom krvavým obväzom a nohy sa jej podlamujú pri každom kroku.

Až ku mne dôjdu, Ama ma objíme. „Som rada, že si celý," podotkne s úškrnom a vtisne mi sesterskú pusu na líce.

„To aj ja," zasmejem sa. „No Steph asi celá nie je, čo?"

Ama pokrúti hlavou. „Ja neviem presne, čo sa stalo, no ľudia spod zeme si šepkali, že jej ruky prestrelila Ross, nos zlomila Talin a tak. Stratila dosť veľa krvi, nie som si istá, či zvládne celú cestu chodiť."

„Mám povolenie prehodiť si ju cez rameno ako vrece?"

Ama mykne plecami a odhrnie si vlasy z tváre. „Ale dávaj na ňu pozor. Podľa mňa má sily za troch."

„Veď si povedala..."

„To ale neznamená," preruší ma, „že nie je schopná na jeden útok a nezobudíš sa o pár hodín ovalený vlastnou zbraňou."

„Fajn, odkáž ostatným, aby dávali pozor na Meerovú."

Rýchlo prikývne. „Veľa šťastia, Alex." A zmizne v tuneli.

Dlho pozerám za jej chrbtom, ktorý je čoraz ďalej, až kým úplne nezmizne v tme. Vtedy sa otočím k Steph, ktorá sa zosunula k zemi a zostra vydychuje. Čelo má pokryté potom a stavil by som sa, že ju chytila horúčka. „No dobre. Vstaneš a pôjdeš po vlastných alebo ťa mám zdvihnúť?"

Hoci je jednoznačne unavená, jeden nenávistný pohľad ešte zvládne a začne sa driapať do stoja. Pomôžem jej nadobudnúť rovnováhu a chytím ju za rameno. No skôr preto, aby nepadla, nie preto, aby neušla. To zrejme práve teraz nehrozí.

„Vieš," začnem po chvíli chôdze, „vždy som si myslel, že máš pery krvavočervené, preto sú také desivé. Teraz so skutočnou krvou sú oveľa desivejšie."

„Zmĺkni, Alex," zašomre a skoro sa jej podlomia nohy. „Nemám na teba energiu."

„Musím ťa nejako udržať pri zmysloch," prehodím len tak mimochodom. „Bolí ma chrbát, len nerád by som ťa nosil."

Odfrkne si: „Vždy si bol takýto, Alex. Všetko skrývaš za svoje vtipy a úsmev. Čo by bolo, ak by si sa raz naozaj postavil za to, čo chceš?"

„Veď práve to robím," podotknem. „Naozaj ťa nechcem nosiť."

„Ale povedz pravdu," stojí si za svojim. „Nevymýšľaj."

„Tak prečo ťa nechcem nosiť? Asi preto, lebo si celá od krvi, kovový zápach sa z teba len tak šíri po celej chodbe, nebudem mať slobodné ruky a hnusíš sa mi ako človek. Si ako odporný hmyz, ktorého sa človek bojí dotknúť, lebo ho ešte uhryzne a nakazí smrteľnou chorobou."

„To nie je choroba, Alex. To je ľudskosť."

„Prosím?"

„O tomto sú ľudia," povie potichu. „O ničení. O vraždách. O tom, aby si dosiahli svoje. Len mi nepovedz, že si si to ešte nevšimol?"

Na jej otázku už neodpoviem.

+++++

Po niekoľkých ďalších metroch padne ako podťatá. V jednej chvíli ešte stojí, v tej ďalšej už leží na zemi a trasie sa ako pri záchvate.

Priskočím k jej telu a zatrasiem jej ramenom. Asi to nie je najúčinnejšie, no rozhodne viac ako nič. „Steph? Počuješ ma?"

Neodpovie. Ak to len hrá, zabijem ju vlastnoručne.

Chytím ju pod pazuchy a pod kolená a zdvihnem ju do vzduchu. Hlava jej padne dozadu, ale inak sa ani nepohne. Musel stratiť vedomie. A ja sa s ňou musím dostať k Yan, ktorá ju dá dokopy.

Pridám do kroku, hoci je Steph ťažšia, než som predpokladal. Jej telo nadskakuje na mojich rukách a to určite neprospieva jej zdravotnému stavu.

Až sa konečne dostanem do podzemia nemocnice, mám pocit, že mi odpadnú ruky aj nohy. Všetky svaly ma pália ako sto čertov a horúce telo Stephanie nepomáha.

„Yan!" zakričím, keď sa dostanem do budovy. Na spodnom poschodí lieta len chlapec v imaginárnom lietadle.

„Už si späť?" začujem neďaleko jej prekvapený hlas a zvrtnem sa k nemu. Čiernovlasá doktorka s očami ako gaštany a s mierne smutným úsmevom na perách.

„Potrebovala by dať dokopy," podotknem a Yan mi kývne, aby som ju nasledoval.

Vojdeme do bielej miestnosti, kde Yan zapne baterku a ukáže nemocničnú posteľ, aby som položil Steph. „Odpadla?" spýta sa a poklepká prstami po striekačke, do ktorej už stihla natiahnuť priezračnú tekutinu.

„Asi áno. Vraj stratila dosť krvi. Čo jej to chceš dať?"

„Niečo ako inzulín, napumpujem jej srdce novou dávkou energie." Odhrnie jej vlasy a pichne ihlu do krku. „Aby sa čo najskôr dostal do srdca," vysvetlí.

Začne prezerať jej telo a skonštatuje, že má nos naozaj zlomený. Mne dá navlhčenú handru, aby som z nej zmyl krv a ona odmotá jej zápästia. „Neviem, kto jej prestrelil ruku, ale musel mať fantastickú mušku," skonštatuje Yan a vyberie zo šuplíka čosi, čo nedokážem pomenovať.

„Vraj ju postrelila Ross," podotknem a na príkaz Yan jej rozopnem sveter, aby mohla lepšie sledovať, či sa jej dvíha hruď. Bez prístrojov musí improvizovať.

„Nejako mi to k nej nesedí," odpovie Yan a presvieti baterkou cez dierku v svalovine. „Už jej to niekto vyčistil, no má tam úlomky kostí. Musím ich vybrať. Posvietiš mi?"

Prikývnem a vezmem baterku do rúk. Yan sa načiahne za pinzetou. „Toto bude tá najčudnejšia operácia, akú som kedy viedla," povzdychne si a skontroluje hrudník Stephanie.

+++++

„Mám otázku," začne Yan a odloží kúsok jablka späť na tanierik. „Prečo s nešiel s ostatnými?"

Operácia Steph prebehla úspešne. Yan vybrala úlomky, ešte raz vyčistila rany a zašila ich. A keď sa Stephanie prebrala, zamkli sme ju do izby so Salemom, ktorý má na ňu dávať pozor a potom sa vymeníme. Jej stav je vraj stabilný, nestratila zase toľko krvi, aby sa z toho nedostala.

„Nechcel som nechať nemocnicu napospas osudu," odvetím a opriem si hlavu o ruky. Mal by som si pospať.

„Určite?"

„Yan, vyzerám ako niekto, kto rád necháva ľudí napospas osudu?"

„To nie," namietne okamžite. „No mám pocit, že ide o niečo iné."

„O čo, doktorka?"

Prevráti nad mojim tónom očami. „Nechcel si nikoho zabiť, že?"

Zaseknem sa nad odpoveďou. „Videla som, ako si sa bál o Steph. Nemyslím si, že ti na nej záleží. Skôr si nechcel, aby pred tebou umrel ešte niekto, nie?"

Chystám sa pokrútiť hlavou, ale nakoniec len bezmocne prikývnem a vstanem od stola. Nie, nechcem vidieť už viac mŕtvol. Je to snáď zlé?

Sorry, že toľko dní nebola časť. Nebolo to v pláne :DD