Vodca ✔

XVI.- Kartónové hlavy/NAT

„Ide to príliš pomaly," argumentujem, no nezdá sa, že to má v očiach Stephanie nejaký zmysel. Prepaľuje ma so svojimi sivými očami a razantne odmieta všetky moje pokusy o presunutie jej útoku. Lebo vraj Meerová už niečo tuší.

To ma ani neprekvapuje, ale ten čas potrebujeme. A hľadiac na to, akí nešikovní sú ľudia spod zeme, to potrebuje aj Stephanie.

Nikoho zbraňou som nemusela manipulovať, aj tak sa im takmer podarilo navzájom sa zastreliť.

Strelnica je delená na jednotlivé šíky, ktoré ale nie sú oddelené stenou ani ničím podobným. Jeden chlap šiel skontrolovať, kde zasiahol terč, kým tí naokolo strieľali. A tomu chlapovi, ktorého mal na pravej strane, sa nepodarilo správne zamieriť, alebo si možno pomýlil terč, ale guľka prefrčala len milimetre od hlavy toho druhého.

„Dnes sa skoro zabili," dodám, keď Stephanie nepovie nič. „A streľba je len základ." Každou vetou rúcam jej presvedčenie. Vidím jej to na očiach.

„Nevedia sa brániť, nepoznajú Kupolu, nevedia sa tu orientovať," pokračujem rozhodne. „Jednoducho ešte nie sú pripravení."

Stephanie prižmúri oči a pokožka okolo jej jaziev sa napne. „Prečo mám pocit, že ty nechceš, aby sme zaútočili?"

Obranne dvihnem ruky nad hlavu. „O to nejde. Len si chcem byť istá, že ich nezmasakrujú Woolerove gorily skôr, akoby niečo aj reálne urobili."

„Skôr?" spýta sa Stephanie prekvapene a po prvýkrát za celý deň mám pocit, že ma naozaj počúva a nepredstiera záujem.

Zalomím rukami a povzdychnem si. „Každému je jasné, že bez obetí to nepôjde. Ale zminimalizovať ich môžeme."

Z veľkej časti sú to slová Ross. Prišla sem s ďalšou várkou ľudí bojovať, ale nie kvôli získaniu moci, ale aby sa zminimalizovali straty.

Stephanie krátko prikývne. „Pre toto si mi stála za záchranu. Vidíš svet tak ako je a bez zbytočnej sentimentálnosti konáš tak, ako treba."

Keby len vedela, že rovnaký názor má aj človek, ktorého sa pokúsila zabiť, preblesne mi hlavou a prinútim sa k úsmevu.

„Takže musíš uznať, že mám pravdu. Nie sú pripravení," zopakujem pôvodnú myšlienku nášho rozhovoru.

Stephanie si povzdychne. „Koľko času chceš?"

„Týždeň," odpoviem okamžite.

Stephanie skoro zabehne vzduch. „Zbláznila si sa? Deň, maximálne."

„Šesť dní," pokračujem. Nemohla som hneď na začiatok prísť s tromi dňami. Chcela by vyjednávať.

„Dva." Prižmúri oči.

„Päť."

„Tri." V duchu sa uškrniem.

„Štyri."

„Kdeže. Tri," trvá na svojom.

Zamyslene poklopkám prstami po doske stola. „Platí. Tri dni."

„Aj s dneškom," skúsi to Stephanie.

„Od zajtrajška," podotknem dôrazne. „Na dnes dostali mapu, aby si preštudovali Kupolu."

„Dobre. Ani o hodinu viac, Natasha. Ani o hodinu viac."

+++++

Tvár si zaborím do dlaní a frustrovane sa nadýchnem. Už dávno by som mala byť preč, v škole. A stále ma zdržiavajú.