Vodca ✔

LXIV.- Strecha/ROSS

Plán je úplne jednoduchý. Jednoduchší by naozaj ani nemohol byť. Tri skupinky na jednotlivé dôležité časti budovy. Na našej strane je prekvapenie. Mali by sme byť vo výhode, nie?

Napriek tomu mi po chrbte behajú zimomriavky a hrozí, že sa pri ďalšom kroku zosypem. Prechádza mnou neuveriteľný strach, že sa niečo pokazí. My na toto nie sme vycvičení. Dokonca ani ako Ostreľovači. Máme vládu chrániť, nie ničiť. Máme sa postarať o poriadok a mier, nie o to, ako všetko rozvrátiť. Nech si každý tvrdí čo chce, my nie sme vojaci. Sme len banda deciek vo farebných oblečeniach, ktorí majú čosi čudné v genetickom vzorci. Nič viac, nič menej.

Rozprávky o tom, že nás robí silnejšími naša spolupatričnosť, ba až rodinný charakter našej skupiny, sa vytratili. Rodina by sa navzájom nemala zabíjať, nemala by sa nechávať napospas, nemala by si podrážať vlastné nohy. My nie sme rodina, nie sme vojaci, ani bojovníci. Sme len niekto, kto si to celé vzal do hlavy pod neuveriteľne smiešnym ideálom.

Talin mi položí ruku na plece tesne predtým ako odtisnem tajné dvere, ktoré nám stoja v ceste. Nevediem týchto ľudí do záhuby?

Vydýchnem zadržiavaný vzduch a pootvorím tajné dvere. „Počkaj!" sykne Talin a stiahne ma späť dozadu. Zatiahne dvere späť.

„Čo?"

„Vedel každý, že ideme týmito dverami, že?"

Prikývnem, hoci sa zatvárim nechápavo. Kam týmto mieri? Skloní sa k môjmu uchu: „Ross, som si istá, že je medzi nami aj iný špeh ako Dag. Neviem či pre Steph, alebo pre Meerovú, no nebudeme riskovať, nie?"

Jej slová môžem počuť iba ja, no v dave za nami to aj tak zašumí. Nechápu, prečo sme zaváhali. „Na čo narážaš?"

„Prezrela som si tú mapu. Len o pár metrov ďalej sú ďalšie dvere. Čo ak by sme šli tadiaľ?"

Na moment zaváham. A čo ak je tým špiónom ona? Nie, ona to byť nemôže. Poskytla nám pomoc, svojich ľudí, miesto... všetko. Zistila nám cenné informácie. Nemôže byť ona tým človekom, ktorý na nás od začiatku donáša.

Na druhej strane, kedysi nás nenávidela. A potom sa zrazu objavila ako čarovná víla so zárukou pomoci. Nie je to až nadmieru podozrivé?

„Ross, musíš sa rozhodnúť rýchlo," pripomenie mi a ja prikývnem.

Budem jej veriť. Pomohla nám. „Ukáž kadiaľ."

Talin prevezme iniciatívu a prevedie nás krátkou chodbičkou, z ktorej sa vykľuje slepá ulička. Začne ohmatávať stenu a keď stiahne pavučiny, všimneme si nenápadne dvere. Bez kľučky. „Vykopnúť?" navrhne Ama a prehrabne si fialové kadere.

„Príliš hlučné," namietne Talin a ja dostanem nápad.

Z rukáva si vytiahnem malý nožík a strčím ho do škáry. Stena mierne protestuje, ale nakoniec tenký hrot prestrčím a začnem ťahať. Najskôr dole, potom hore, až prejdem po troch stranách dvier. Zapriem sa do rúčky a dvere sa potichučky otvoria. „Dobrá práca," pochváli ma Talin. „Pôjdem prvá?"

Musí vidieť tú neistotu v mojej tvári. No pokrútim hlavou. „Idem."

AP-R zbraň držím pred telom, pripravená vystreliť. Izba, v ktorej sme sa ocitli je úplne tmavá, preto posvietim baterkou, ktorú mám zastrčenú za opaskom. Sánka mi skoro narazí do drevenej podlahy. „Toto by ste mali vidieť," šepnem Talin a Ame, ktoré stoja najbližšie k dverám.

Miestnosť je plná zbraní. Naozaj plná. Stôl, police, ale aj zem a skrine, sú pokryté rôznymi puškami, granátmi, nožmi a ktovie čím ešte. Stačilo by to pre celú armádu. „Talin, čo je toto za miestnosť?"