Vodca ✔

Slnko za Kupolou

Kedysi dávno, kdesi ďaleko, sa slnečné lúče každé ráno prehupli cez okraj  sveta. Pásy svetla prenikli do domov, osvetlili každý kút Zeme a svet sa zobudil do nového dňa, ktorý sa ničím nemal líšiť od druhého.

Keď sa táto éra skončila a ľudské mysle každé ráno ťažila otázka, či oni a ich milovaní prežijú ďalší deň, čaro začarovaného kruhu sa stratilo a slnko sa stalo iba nevyhnutnou súčasťou každého dňa.

Až skončil život ako taký, nastala zmena, ktorá sa nedala navrátiť a atómová bomba zničila planétu ľudstva, sa slnko znova javilo ako niečo výnimočné, niečo, na čo sa nezabudne.

No už nebolo takou samozrejmosťou ako kedysi. Zahalili ho mraky, ktoré odmietali prepúšťať jeho lúče a menili rána neprirodzenými.

Ľudia už žili len v malých spoločenstvách, v uzamknutých polkruhoch, zvaných Kupola. Slnko pre nich neexistovalo. Učili sa o ňom v škole, no tento fenomén sa stal rovnakým mýtom ako nekonečný horizont, spoza ktorého kedysi vychádzal.

Svet sa zmenil. Ľudia sa zmenili. A keď medzi nich prenikne hoci i len jediný lúč nádeje na svetlo, na lepší život, ktorý symbolizuje, musia sa ho zbaviť. Podarí sa im to?

+++++

Saverio Rott si uvedomí, že je na konci, krv steká z jeho krku a muž, ktorý sedí na jeho tele, je ťažký ako sviňa. Nechá sa zabiť? Vlastným nožom? Možno.

No svetlo, ktoré ožiari jeho tvár, tá lampička, ktorá presvieti tmu na dlhej chodbe, dokonale zaskočí jeho protivníka. Využije to sivý Ostreľovač? Samozrejme, nemá predsa na výber.

Chytí ho za predlaktie, v ktorom drží nôž a mykne človekom, ktorý na ňom sedí. Využije silu svojich nôh a kopne do jeho zranenia na nohe, na čo muž začne kričať, no už sa nebráni. Čo sa stalo? Pochopil, že sa zmenilo niečo dôležité, že svet sa zmenil. Že možno nastal čas na zmenu.

Saverio Rott chytí nôž do rúk a postaví sa nad muža. „Prečo váhaš?" spýta sa ho muž ležiaci na zemi.

„Ja nie som vrah," hlesne Rio a nôž zarinčí na zemi. „Som len volavka." Doteraz nechápal, myslel si, že má skutočnú úlohu. No teraz už vie, že jeho jedinou úlohou bolo zmiasť sily Meerovej a dopomôcť tak tým, ktorí mali na práci niečo skutočne dôležité.

Saverio Rott zbehne po schodoch a až sa dostane von z budovy, zahľadí sa nad seba. Na Kupolu, na ktorej sa premietajú obrazy celého ich maličkého sveta.

A tam, v strede ich polkruhového sveta, leží na schodoch postrelený Alexandro la Sala a má pocit, že z neho uniká posledný dúšok života. Nechápavo hľadí do svetla, ktoré osvietilo miestnosť a boje razom ustanú ako mávnutím čarovného prútika. Čo sa stalo? pýta sa každý, no odpovedať nevie nik.

Vtedy Alexandro la Sala, jeden z mnohých zrazených, pocíti ruky, ktoré sa dotknú jeho tela a vyhrnú mu tričko. „Strelili ho do boku," vydýchne ten človek a Alexandro pochopí, že ide o tú krásnu čiernovlásku, ktorú prehliadal už od svojho detstva. Spokojne privrie oči. Vie, že v jej rukách je v dokonalom bezpečí.

Yan Meinoirová chlapa pred sebou zúrivo buchne po líci. „Neopováž sa stratiť vedomie, Alex!" zavrčí a zoberie z rúk malého ryšavého dievčatka obväz a čistiaci prostriedok.

„Bude v poriadku?" spýta sa placho malá Lorelei a chytí Alexa za ruku. Má ho rada, nemôže ju tu nechať ešte aj on!

„Určite áno," odvetí doktorka a zachytí, ako sa na tvári chlapca mihne nepatrný úsmev. Blázon jeden. Vždy ho vnímala tak. Ako blázna. Až neskôr pochopila, že nie je len bláznom, ale aj človekom, ktorý ju dokáže rozosmiať za každých okolností. To sa predsa ráta, nie? Yan Meinoirová si je istá, že áno.