Vodca ✔

LVII.- Mŕtve tváre/RIO

„Ktorý to je?" spýta sa Nat a skloní sa k mŕtvole muža, ktorého krk prevŕtala guľka. Tvár v nemom šoku má skrivenú posledným zdeseným výkrikom, ktorý uviazol niekde na polceste.

„Tento to nie je," zhodnotím a prejdeme k druhej mŕtvole. Svetlé vlasy s odtienkami ryšavej a privreté oči. Tvár so spokojným výrazom, akoby pred smrťou stihol čosi, v čo dávno prestal dúfať.

„Podobajú sa," šepne Nat a ja tuho zavriem oči. Má pravdu. Lori sa na svojho otca naozaj nemálo podobá.

„Zoberme ho a zmiznime odtiaľto."

Je to celé príliš čudné na to, aby to bolo skutočné. Všetko... všetko je čudné. Akoby sa každý okolo nás hral s figúrkami, ktorými sme my sami.

Spolu s Nat sa skloníme k mŕtvemu mužovi a kým ona ho vydvihne z jednej strany, ja z druhej a jeho ramená si prehodíme cez vlastné plecia. Hlava mu klesne na hrudník zmáčaný krvou a ja zadržím dych, aby ma neovalil kovový zápach krvi.

Nie, definitívne tu nemienim nechať chlapa, ktorý mi zachránil život. A ktorý je navyše Lorin otec. To dievča raz bude potrebovať miesto, kde si môže zaspomínať na svojho otca a garantujem, že to nebudú jeho hnijúce zvyšky uprostred veľkej pláne. Pochováme ho, až to celé skončí. Rovnako ako každého.

Nat síce skôr uprednostňuje teóriu, že sme sa sem po jeho telo vrátili z čisto taktického dôvodu. Vraj až telo nájdu, podľa strelného zranenia zistia, že ho zabil jeho vlastný parťák. A keďže jeho telo nebude nikde, budú mať dôvod myslieť si, že ho zavraždil a následne ušiel bohviekam. Dážď zmije stopy po jeho krvi i odtlačky v pôde. Nikto si ich nebude spájať.

„Je ťažší, než vyzeral," podotkne Nat, zrejme len preto, aby čvachtavý zvuk nevládnych nôh nebol jediným hukotom okolo nás.

„Je mŕtvy."

„Nevrav," odfrkne si a pokĺzne sa na blate.

S nadávaním sa jej podarí udržať rovnováhu a my konečne vojdeme do budovy nemocnice, ktorá ma svojim teplom a suchom ovalí po hlave ako kladivo. Dopekla aj s radiáciou.

„Zoberme ho do márnice skôr, než si ho vyhladne nejaká strelená ženská a pozve ho na rande."

Márnica sa nachádza na prízemí a je jej vyhradená celá odizolovaná chodba, z ktorej vedú dvere do menších miestností. V jednej sa konajú pitvi, v ďalšej sú uložené nejaké orgány a do tretice sa nám podarí otvoriť dvere s kopou mŕtvol.

„Prečo ich neskladujú v tých kovových skrinkách?" spýtam sa nechápavo a ukážem na veľkú plechovú skriňu, ktorá sa tiahne pozdĺž celých troch strán miestnosti. S kopou obrovských „šuplíkov" je oveľa vhodnejším miestom pre mŕtvoly ako chladná miestnosť a kopa stolíkov na kolieskach. Takmer všetky sú prikryté plachtami.

„Tie tvoje skrinky sú plné, Rio," povie Nat potichu. „Yan hovorila čosi o tom, že za posledné dni umrelo v nemocnici niekoľkonásobne viac ľudí ako rekord v Kupole. Prirovnávala to k moru v stredoveku, až na to, že tu vraždí radiácia. Keď sa mozgové bunky príliš prehrejú a skratujú, človek jednoducho vypne. Ako pokazený stroj."

„Takže títo všetci..." Strasie ma. Nedokážem dokončiť vetu.

„...umreli na preťaženie radiáciou," nadviaže Nat a stiahne Alojsovu bezvládnu ruku z môjho pleca. Mohutného chlapa oprie o jeden zo stolov a následne naň opatrne zloží celé jeho telo. S jednou voľnou plachtou prikryje jeho telo.

„Je tu aj Lose?" spýtam sa.

„Zrejme."

A tak nejako začne moja obchôdzka okolo stolov plných mŕtvol. Ako si všimnem, na nejednom sú až dvaja. Väčšinou sa takto delia deti a pohľad do ich mŕtvolne bledých tváričiek, posiatych čiernymi šmuhami, mi so stopercentnou istotou pripraví desivé nočné mory. Ani len nechcem myslieť na to, že Lori s jej veľkými očami plnými života môže skončiť až desivo podobne. Bledá tvárička ako z porcelánu, vysušené pery a vlasy skrehnuté v ryšavom závoji.