Vodca ✔

Epilóg

-ALEXANDRO LA SALA-

Posadím sa na drevenú lavičku uprostred cintorína. Vo zväčšenej oddelenej časti, ktorá pár dní už nepatrí len Ostreľovačom, ale každému, kto zahynul uprostred našej miniatúrnej vojny. Dobrí aj zlí. Hoci podľa názorov šéfky Ross, žiadni dobrí ani zlí neexistujú. Ktovie, možno má pravdu.

Umelé svetlo Kupoly prežiari všetky kvety, čerstvé i staré, na hroboch. Nových i storočných. Cintorín sa musel rozšíriť. Svoje útočisko tu našli aj mená ako Salem Awad, Troy Tasso, Lovise Hansenová, Velvet Jakubíková dokonca aj Carlota Meerová. Hrob nechýba ani Stephanie, ktorá oficiálne umrela na infarkt. Jasné, je vidieť, že to bol môj nápad. Ako aj to, že ju pustíme za hranice. Stephanie sa ten nápad páčil oveľa viac ako predstava cely.

Natiahnem nohy pred seba a do boku mi vystrelí bolesť. Prekliate strelné rany. Bolia príliš dlho.

Lavička sa zakníše pod ďalšou osobou, ktorá sa na ňu posadí. S úsmevom sa pozriem na Yan a načiahnem k nej ruku.

Prepletie si so mnou prsty a zahľadí sa na čerstvé hroby. „Čo tu robíš?"

„Môžem sa ťa na to spýtať aj ja," podotknem a sadnem si bližšie k nej.

„Pracujem hneď vedľa. Prišla som ťa pozrieť. Takže?"

Myknem plecom. „Mám tu kamarátov. Samozrejme, aj medzi živými, ale občas je dobré zaspomínať si, nie?"

Začnem ukazovať na jednotlivé hroby. „Na naštvaný pohľad Lose. Na mrmlanie Stephanie. Na život predtým."

„Vynechal si Calu," podotkne Yan potichu.

„Nevynechal. Na tú spomínať nepotrebujem. Mám ju stále pri sebe."

Yan si oprie hlavu o moje plece. „Delí sa so mnou o miesto?"

Aj napriek miestu, na ktorom sme,  sa zasmejem. „Tak nejako."

Naše životy sú šachovou hrou, ktorá sa vyvíja stále nepredvídateľne a každý krok môže znamenať nový osud pre ostatné figúrky. Sme ľudia. Máme tu svoje miesto, ale ak zmizneme, naše miesto nahradí niekto iný. Nikdy po nikom neostane navždy prázdna diera. Vždy sa dá zapchať. Ak ti život dá možnosti a hlúpeho súpera.

-HAWKE CORTE-

Pozriem sa cez okno na žiariace steny Kupoly. Pred niekoľkými týždňami som o takomto výhľade nemohol ani snívať. Trčal som pod zemou a Kupola bola najvzdialenejším miestom na svete, hoci bola iba na pár kilometrov.

„Tu máš," povie Natasha s úsmevom a vtisne mi do ruky kelímok s horúcou kávou.

„Ďakujem," šepnem a nakloním sa k nej, aby som jej dal krátky bozk.

So smiechom odvráti hlavu a tak moje pery pristanú na jej fialkastom líci. Rany nás ešte stále bolia a potrebujú ošetrovanie, no v takýchto chvíľach je bolesť to, čo sa dá zniesť. „Pôjdem pozdraviť Yan. Hneď prídem za tebou," povie s úsmevom a brnkne ma po nose.

Pokrútim nad ňou hlavou a poberiem sa po bielej chodbe do nemocničnej izby. Malej, ale útulnej, uprostred ktorej leží malé dievča s vlasmi, aké som mal kedysi aj ja. Podľa Nat jej pristanú viac ako mne.

Posadím sa na stoličku vedľa a chytím ruku Mess do dlaní. V Kupole sa o ňu špičkovo starajú a Yan na ňu dohliada osobne. Tej vysokej doktorke verím viac, než som kedy veril tým pod zemou.

Chvíľu ostanem potichu sedieť a keď sa dvere zase otvoria, pozriem sa na Nat. Sadne si vedľa mňa a ruku mi položí na plece. „Zobudí sa ešte niekedy?" spýtam sa šeptom, no Natasha mi neodpovie. Len nehybne hľadí na bielu prikrývku, ktorá zakrýva jej telo.

„Hawke, pozri," hlesne a ja nasledujem jej pohľad. Na maličký pohyb pri konci postele. Ako pohyb nohou.

Chvíľu ostanem otupene zízať na ten jeden bod a zrak odtrhnem až v momente, keď sa mi jej prsty zaryjú do dlane.

Následne ťažko zaklipká viečkami a mne sa ako na povel spustia slzy po líci. „Messina," šepnem a zovriem jej ruku

„Kde to..." začne pomaly a zmätene, no pohľad obráti ku mne a prekvapene zažmurká. „Hawke?"

„Som to ja, sestrička," vydýchnem.

„Rozmliaždiš mi ruku," šepne a ja ju pustím, akoby ma popálila.

„Prepáč," zasmejem sa a utriem si slzy. Pozriem sa na Nat vedľa seba a rýchlo pritisnem pery na tie jej.

Raz je človek hore. Potom zase dole. A ja som teraz zdolal vrch Kupoly a vyliezol na najvyššie možné miesto.

Život je horská dráha. Ak je jednoliata, nič nás nebolí, no ani skutočne nepoteší. Ale ak ho tvoria kľuky, stúpania a klesania, vtedy človek padne do najhlbšej priekopy a vylezie na najvyšší vrch. Vtedy sa pocity nakopia a človek zistí, že skutočne žije.

-ROSIELEE PARKEROVÁ-

Kedysi, stojac pri tejto stene, som netúžila po ničom inom, než zdolať túto bariéru a preliezť na jej druhý koniec. Teraz tu túžim ostať a prežiť úplne obyčajný život, ktorý nebudem ničím výnimočný. Bude pokojný a ja sa nebudem musieť báť toho, či prežijem zajtrajšok.

Nie je to úplne možné, no som k tomu bližšie, než kedykoľvek predtým.

Velenie Kupoly prevzala Talin a Ostreľovači boli na môj povel rozpustení. V ľuďoch sme budili buď prehnanú dôveru, alebo príliš veľké pochyby. Ani jeden koniec reťaze nie je správny.

Rio mi pustí ruku a sadne si do zelenej trávy. Chrbtom sa oprie o stenu a rukou si prejde po dorezanom krku. „Čo si to vravela, keď si ma sem zobrala prvýkrát?"

„Cítiš to? Je to ako tep našej minulosti. Srdce, ktoré nám dodáva silu na život."

„Už to necítim. Ten tep je všade okolo nás."

Usmejem sa naňho a zložím ruku z povrchu Kupoly. „Tep našej minulosti sme teraz už my. To, čo sa tu stalo."

Rio prikývne. „Až dosadne posledný kus popola a pominie prach, všetko bude také ako predtým."

„Kto to povedal?"

„Ja," zasmeje sa Rio. „Počul som to od mami. Tvrdila, že svet ostane skazený ak zlo nepominie. Myslíš si, že pominulo?"

„Zlo nikdy nepominie. My sme zlo."

Rio ma stiahne k sebe a začne si na svoj prst obmotávať pramienok mojich vlasov. Tie sú o polovicu kratšie ako doteraz. Spálené časti potrebovali zostrihať.

„Milujem ťa, Ross," šepne Rio a zadíva sa mi do očí.

Aj ja do tých jeho. Do tých žiarivých zelených. Ako plamene gréckeho ohňa. „Aj ja teba, Saverio."

Pobozká ma a ja sa opriem chrbtom o Kupolu. Môj pohľad sa zasekne na malom dievčati, ktoré skacká uprostred trávi a veselo sa smeje. Ona je našou budúcnosťou. Nádejou na dobro.  

Možno je toto miesto vezením. Možno je našim domovom. Možno oboje. No sú tu ľudia, ktorých milujeme a túto harmóniu už nesmie narušiť nič. Všetci sa o to snažíme. Hoci je to proti ľudskosti. Proti tomu, kým sme.

No snaha sa predsa cení. Možno jedného dňa budeme skutočne ľudia, ktorí sú vhodní života na našej planéte.

KONIEC