Vodca ✔

XX.- Obavy/RIO

Dvere školy sa otvoria a mojou jedinou myšlienkou je, že sa Hawke konečne vrátil zo svojej riskantnej prechádzky.

Neviem, na čo bol jeho nápad dobrý, ale každému tým len spôsobil nervy. Je čosi po dvoch hodinách poobede a on sa sem dotrepe až teraz? Nemal by náhodou kutrať v počítačoch a učiť sa, aby oblbol systémy? Preňho je to zjavne príliš nudné.

No keď ho aj zazriem a uvidím, že na rukách má telo, skameniem. Hlavne vo chvíli, kedy mi dôjde, že svetlá hriva vlasov patrí žltej Ostreľovačke, Velvet Jakubíkovej.

Pribehnem, či skôr prikrivkám, k nemu. Na čele Vet vystúpili kvapôčky potu. „Kde si ju pozbieral?" spýtam sa Hawkeho, ktorému sa už pod ťarchou jej tela trasú ruky.

„Nepočká to?" vyblafne. „Zavolaj niekoho, je zranená."

Obranne dvihnem ruky nad hlavu a zakričím: „Ross!"

Namiesto ryšavo vlasej Ostreľovačky pribehne malá Lori: „Čo?"

„Ty nie si Ross," skonštatujem. „Potrebujeme pomoc."

Lori mykne ramenom a tým si zhodí z pliec ryšavé kučierky. „Zober ku Galii. Je tam doktorka," odrapká jednoducho a odbehne.

Zamračím sa, ale rozhodnem sa ostať ticho a len sa spoločne s Hawkem vydáme k zborovni. Po tom, čo si nás nízka doktorka so šedinami vo vlasoch všimne, prevráti očami: „Ďalší zranený? Pomaly si tu môžeme otvoriť nemocnicu."

Doktorka odprace veci z dlhého stola a Hawke konečne položí Vet na dosku, ktorú prikryjem plachtou. „Kto to je?" zaujíma sa doktorka, ktorej meno som sa nikdy nesnažil zistiť.

„Velvet Jakubíková. Je... je na našej strane." Po tajme dúfam, že si doktorka nevšimne nepatrné zaváhanie v mojom hlase. Predsa, Vet nepovedala áno na moju ponuku.

„Rezná rana na ľavom stehne. Hĺbka okolo dvoch aj troch centimetrov. Zrejme má horúčku," odrapká doktorka. „Mohol by si mi sem zavolať Ross?"

„Jasné."

Na chodbe sa zrazím s Alexom, ktorý však na moju otázku, že kde je Ross, odpovie len myknutím pleca. Eliott zareaguje takmer rovnako a na druhom poschodí sa spýtam pár náhodných ľudí. Nevideli ju už dobrú polhodinu. Ak sa tak zamyslím, tiež som ju už istý čas nevidel.

Zbehnem späť do zborovne. Hawke hladí vlasy spiacej Galii a doktorka sa hrabe medzi liekmi v taške. „Tak?" spýta sa bez toho, aby sa otočila.

„Ja netuším kde je," vychrlím úplne bez dychu. Nenabehal som toho veľa, ale s touto nohou je úspech už aj toto.

„Ako je to vôbec možné?" vyprskne Hawke. „Kam šla?"

„Neviem!" odseknem okamžite. Ak by sa v tej chvíli dala zmerať moja nervozita, asi by sa namerali rekordné hodnoty. Ako, dočerta, mohla len tak zmiznúť?

„Pokoj, chlapci," zahriakne nás doktorka a spolu s nejakou injekčnou striekačkou a nožničkami zamieri k Vet. „Určite je s tou... tou Talin."

Srdce mi zamrie. Ona aj Talin zmizli v približne rovnakom čase. Čo ak..? Nie, Rio, sklapni, je to len náhoda.

„Talin?" nechápe Hawke.

„Ak by si sa neflákal vonku, ale robil si svoju prácu, vedel by si, o čo ide!" zavrčím naňho.

Vyskočí zo stoličky. „Nekrič! Galia spí a navyše nie som to ja, komu Ross zmizla priamo spred nosa!" sykne jedovato.

Stíšim svoju hlasitosť: „Ak by si bol tu, nemuselo by sa nič stať!"