Vodca ✔

LXII.- Šialený plán/NAT

„Plán je jasný," čupnem si vedľa Hawkeho, ktorý sa krčí v tieni steny. Ľudia z podzemia majú celú telocvičňu osvietenú a to len vďaka baterkám, ktoré sú pripevnené k stenám. Musí byť radosť zhasínať.

Telocvičňa je jedna veľká miestnosť a takmer celú ju zaberajú ľudia. Možno tak dvakrát toľko ako je nás. Malo by to byť ľahké. Ross povedala, že môžeme robiť čokoľvek, ale máme si získať ich priazeň. Fajn, v hlave mi okamžite skrsol šialený nápad, ale keď som sa oň podelila s Hawkem a našou skupinou, im sa to nezdalo až takým bláznovstvom.

„Plán jasný," prisvedčí Hawke a ja sa uškrniem. Nenapadlo by mi, že ich na to vážne nahovorím.

„Takže vravíš, že toto je tvoj muž," nadviažem na našu predošlú konverzáciu s mladou a sympatickou blondínkou, ktorá v súlade s našim plánom prezradila, že chlap najbližšie k nám, je jej manžel.

Blondínka prikývne a podá mi svoju zbraň. Je jednou z mála ľudí, ktorí strieľali celkom obstojne už predtým, akoby som im ukázala, ako na to. Siahne aj do rukáva svetra, aby vytiahla malý nožík, no tam ju chytím za zápästie. „To si nechaj."

„Neublížil by mi."

„On možno nie, ale niektorí možno áno," namietnem. „Nechaj si ten nôž."

S nevôľou si strčí malý predmet späť do rukáva a uhladí si vlasy. „Nezabúdaj, buď nenápadná. Len sa k nemu dostaň a následne konaj podľa dohody."

Blonďavá prikývne, zastokne si vlasy za uši a poštvornožky sa vyberie k svojmu mužovi. „Myslíš, že..." začne Hawke, ale ja ho umlčím dosť rázne. Tresnem ho po hlave.

„Mlč, dopekla. Chcem to počuť."

„Stačilo povedať," zašomre, ale usmeje sa.

Syknem, aby ostal ticho a tentoraz už len prevráti očami a zadíva sa našu agentku, ktorá sa k mužovi prikradne zozadu. V telocvični vládne dosť veľká vrava a nikto si podobný nenápadný pohyb nevšíma.

Blondínka mu položí ruku na rameno a chlap s vytreštenými očami sa otočí tak prudko, až ju skoro odstrčí. Niečo šepne, nepočuť čo, no predpokladám, že jej meno. Blondínka sa usmeje a vďaka jej jasnej artikulácii pochopím, čo hovorí: „Prekvapený?"

Muž niečo zašomre. Zrejme: „Čo tu robíš?"

„Prišla som za tebou, predsa," prečítam jej z pier.

Vidím jeho zaváhanie. „Ako?"

„Mala som menšiu pomoc."

Vtedy kývnem ďalšej dievčine, ktorá má neďaleko svojho brata. Preplazí sa popri nás a keď dorazí, postrapatí vlasy svojho menšieho brata. „Prekvapený?" spýta sa aj táto.

Jej brat len prikývne, no bez ďalšieho ju objíme. V odleskoch svetla zbadám úzku cestičku sĺz na jeho tvári.

Blondína sa zatiaľ pustí do húževnatého vysvetľovania svojmu partnerovi, ktorý sa každou vetou tvári viac zmätene. Nakoniec ho chytí za ruku s prosbou, aby šiel s ňou. Pokrúti hlavou. Spýta sa: „Veríš mi?"

„Neviem," prizná po chvíľke chlap a sklopí pohľad k ich rukám.

„Myslíš si, žeby som bola schopná klamať ti?"

Pokrúti hlavou, vezme jej tvár do dlaní a dlho ju pobozká. Zatiaľ naša druhá agentka vyvedie svojho brata k nám. Je to nízky chlapec, má maximálne osemnásť a pamätám si ho z tréningov. S nožmi mu to celkom šlo.