Vodca ✔

LXXIX.- Extrémne nebezpečné/NAT

Natiahnem si na hlavu kapucňu a pridám do kroku. Nie som si istá ničím. Absolútne ničím.

„Nat, veríš mi?" spýtala sa ma Ross a následne mi do ruky vopchala debničku aj so svojim náramkom. „Pripravíme tú najdokonalejšiu pascu. Takú, o ktorej Meerová ani nesníva."

„Bude to fungovať?" Čierna Ostreľovačka len mykla plecom, natiahla si na hlavu kapucňu svojho svetra a zmizla v tme. Nechcela počuť odpoveď na moju otázku lebo áno, verila som jej.

Teraz je moja viera mierne na hrane. Toto celé je strašne šialené a riskantné. Ak nám to nevyjde, prídeme o všetko. No ak Ross hovorila pravdu, nemáme na výber.

„Dávaj si na seba pozor," šepol Hawke a zovrel ma vo svojom objatí. „Sľúb mi, že ma tu nenecháš samého."

Akoby som aj mohla? preblyslo mi mysľou a nepúšťala som ho, len aby nemal možnosť zahliadnuť obavy v mojich očiach. Sakra, jasné, že sa bojím. Ale kto nie?

„Radšej mi to sľúb ty."

„Bola by ma škoda, čo?" zavtipkoval, ale ja som len prikývla a pomaly sa od neho odtiahla. Následne som spojila naše pery s pocitom, že sa to deje naposledy. Vedela som, že on cíti to isté.

Prinútim sa nemyslieť na to, čo sa dialo posledné hodiny. Koľko lúčení som absolvovala, koľkokrát som sa presviedčala, že sa ešte stretneme, toto nie je koniec, ale začiatok niečoho nového. Ale to presvedčenie, tú falošnú nádej, i tak stále prebilo vedomie, že to nie je také jednoduché. Že zajtrajšok možno už ani nebude.

Zastanem pred maličkým dvorom, ktorý mi je známy, akurát z druhej strany. Preleziem malý drevený plot a zoskočím priamo do mláčky. Tenisky ostanú mokré a rovnako aj okraj mojich nohavíc.

„Bránka je otvorená," podotkne hlas z tmy a ja odolám nutkaniu zapnúť baterku. Ross mi predsa povedala, že tu bude.

„Ďakujem za informáciu," zašomrem a podídem k Stephanie, ktorá sedí na nízkom betónovom obrubníku okolo pivničných dvier zabudovaných do zeme.

Natiahne pred seba ruky a v šere vidím, že ich má prázdne, no poriadne previazané obväzom. „Aby si si bola istá, že ťa nebodnem odzadu. Lebo od teba zbraň asi tiež nedostanem, čo?"

„Ešte si to premyslím. Je tam niekto?"

Steph zavrtí hlavou. „Žiadne zvuky. A to tu už sedím dosť dlho."

Prikývnem a vytiahnem z vrecka zväzok pakľúčov. Ak nepomôžu, hrubá sila to istí.

Stephanie sa nakloní ponad moje plece a tak zabráni občasným kvapkám, aby dopadali na mňa. Neviem, či je to jej cieľ, no dosť o tom pochybujem. Skôr sa ma snaží znervózniť. A to jej ide priam ukážkovo. „Musíš stáť nado mnou? Je to neskutočne iritujúce."

Sucho sa zasmeje a odstúpi sa. „Ako vidím, už každému z vás utiekli tabletky. Konečne sa aspoň troška môžete vžiť do mojej situácie."

Fľochnem na ňu cez rameno. Postáva len meter za mnou s rukami pevne pritlačenými k hrudi akoby z nich chcela vypudiť všetku bolesť. Žeby tabletky na utlmenie bolesti prestali zaberať? „Viem na čo myslíš," podotkne po chvíli ticha. „No na mňa tie tabletky už celkovo vôbec neúčinkujú. Keď som zoskočila z budovy, Meerová ma tým dopovala tak často, že som voči tomu už úplne imúnna."

„Aj voči bolesti?"

„Voči bolesti nemôžeš byť plne odolná," podotkne a uprie pohľad kamsi za môj chrbát. „Stále ťa niekto podrazí. A to bolí vždy rovnako. A rana sa nikdy poriadne nezahojí."