Vodca ✔

LXXX.- Centrum Kupoly/HAWKE

„Takže máš až troch súrodencov?" nadviažem na poslednú tému, ktorú vysoká fialovláska nadhodila.

„Donedávna som si myslela, že len dvoch," zasmeje sa a jednou rukou si rýchlo prejde vlasmi, ktoré jej padnú do očí. Následne odbočí. „Len keď prišla Ross, tak sa zjavila aj s Petrom. Že je to môj starší brat. A ja som si konečne mala kam zaradiť nejasnú spomienku na chlapca, ktorý zvykol spať v posteli vedľa mňa."

Nastane ticho a Ama si odkašle. „Čo ty? Máš nejakých súrodencov?"

Vedel som, že sa tejto otázke nevyhnem, no stále som si úplne neujasnil, či jej mám odpovedať kladne alebo záporne. Rozhodnem sa pre tretiu variantu.

„Myslel som si, že autá fungovať nebudú," podotknem a všimnem si Amin krátky pohľad.

„Väčšina nie," pripustí po chvíli váhavo a dupne na plyn. „Takmer každé ide na elektrinu, no nájde sa ešte zopár starších kusov, ktorým ponechali nádrž a tak fungujú na nejakú čudnú bio zmes."

Ama zase otočí volantom a šikmo zaparkuje pred nízkou budovou. „Pripravený?" spýta sa s miernou iróniou a ja si cez plece prehodím ruksak. „Je ti jasné, že musíme liezť oknom, že?"

Z pier mi unikne zopár tichých no štedrých nadávok. „Milujem okná," objasním jej to. „Ale áno, viem o tom."

Ama mykne plecom a vystúpi. Nasledujem ju s rezervou. Tesne pred nasadnutím do auta, mi doktorka pichla niečo proti bolesti, aby som vedel poriadne fungovať. No tupá bolesť mi aj tak škrípe zubami.

Nasledujem Amu, ktorá je tu jednak ako šofér, navigátor a aj pomoc. No hlavnú úlohu budem aj tak musieť zohrať ja. Hoci tá Amina je možno nebezpečnejšia.

„Fajn," šepne a čupne si k stene. „Vylezieš?"

Pokrčím plecom a premeriam si okno nad našimi havami. Nie je vysoko, ale to nemusí znamenať úspech. „Pracuje mi tu otec," objasní a natiahne si na hlavu kapucňu. Jasné, farebné vlasy ťahajú pozornosť. „Toto okno vraj už roky nefunguje. Stačí sa troška zaprieť a otvorí sa. V centrále by sa mal spustiť alarm, no bez elektriny to nepôjde. A ak aj majú nejaké drôtové spojenie, za týmto oknom nechodia."

Prikývnem a postavím sa. Rukami sa zapriem o parapetu a rýchlo sa vyhupnem. Naozaj je nízko, nohy ani nemusím použiť.

Sadnem si a plecom sa zapriem do dvojkrídlového okna. To sa ľahko podvolí tlaku a ja si prehodím nohy na druhú stranu. Pokúsim sa zoskočiť na nezranenú nohu, no do celého tela mi vystrelí ostrá bolesť, ktorú musím pár sekúnd predychávať.

Ama šikovne skočí za mnou a dá mi chvíľu na vydýchnutie. Konečne mi začína dochádzať prečo ma sem Ross poslala namiesto toho, aby som šiel bojovať. Bol by som mŕtvy po prvých krokoch.

Zahryznem si do pery a vykročím za Amou, ktorá už postáva vo dverách. Opatrne prejdeme cez dlhú chodbu, potom cez menšiu, až nakoniec Ama otvorí dvere a kývne mi, aby som vošiel.

„Za normálnych okolností je táto miestnosť plná pracovníkov, ktorí regulujú energiu a podobne. Otec mi vravel, že aj napriek stavu tu niekto stále je. No... asi si odskočil alebo niečo podobné."

Prikývnem a zložím si batoh vedľa jedného počítača. „Veľa šťastia," zaželá mi Ama a otočí sa.

„Aj tebe. Priveľmi neriskuj."

Ama sa zasmeje. „Presne to je moja úloha, Hawke," šepne a rozbehne sa naprieč chodbou. Ja svoju pozornosť obrátim k počítačom predo mnou.