Vodca ✔

LII.- Koniec mieru/ALEX

Mojou najväčšou chybou je, že si zase až príliš neskoro uvedomím, čo sa deje. Lose to vedela. Dopekla, naozaj to vedela.

V celej miestnosti je kopa bateriek a bodových svetiel, ktoré odrazia lesk striebornej čepele. Letí vzduchom a mne je vopred jasné, že smeruje presne na nás. Presnejšie, na Lose.

Ochromí ma strach. Na ničivo dlhú dobu. A zároveň na dosť dlhý čas.

Pohyb čepele sa spomalí vo vzduchu. Ako v úplnej hypnóze, v neexistujúcom stave, siahnem za opasok. Malé kliknutie, keď uvoľním zbraň.

Chladný kov sa otočí na mojom prste ako krúžok prsteňa.

Ukazovák pristane na klzkej spúšti.

Ruky natiahnem pred seba, akoby boli len napnutým lanom na mokré prádlo.

Tri kovové výbežky sa dostanú na rovnakú hladinu.

A ukazovák, ležiaci na matne čiernej spúšti, sa pohne.

Vtedy je už neskoro.

Lose sa zosype dopredu na zem. Dag, bývalý zelený Ostreľovač, stojaci na druhej strane miestnosti, s rukou stále napriahnutou pred seba, sa zosype rovnako.

Viem, že som ho trafil. Rovno do stredu hrudníka. Vydesený pacient prebehne okolo. Ako mátoha, duch, zjavenie. V bielom nemocničnom oblečení, s riedkou šticou bledých vlasov a s krikom, ktorý sa odrazí od stien razom mŕtvolne tichej miestnosti.

Skloním sa k Lose a prevrátim ju na chrbát. Hneď viem, že slzy, ktoré sa mi spustia po lícach, sú opodstatnené.

Ľavá časť hrudníka. Srdce. Ten prekliaty bastard ju zabil jednou presne mierenou ranou.

„Lose. Nie, Lose! Prosím!" Z hrdla sa mi vyderie plačlivý hlas, plný prosieb, ktoré netreba vysloviť.

Položím si jej hlavu na kolená a odhrniem jej bledoružové vlasy z čela. Z jej večne bledej, krehkej pokožky. Karmínová ruža na jej hrudníku sa rozšíri, vpije sa do bledej látky vlneného pulóvra.

Slzy mi rozmažú videnie. Ako som to mohol dopustiť?

Umrela.

Lose umrela.

Kvôli mojej nepozornosti.

Lebo som nebol dosť rýchly.

Nedokázal som ju ochrániť.

Ani napriek tomu, čo som jej povedal.

Malá Lose. Obyčajné pätnásťročné dievča, ktoré malo celý život pred sebou. Jej telo leží na mojich kolenách.

Tá malá bojovná Lose, s ktorou som pred pár mesiacmi cvičil v telocvični, netušiac, že o niekoľko týždňov na to, budem jej nevládne telo držať v náruči a plakať nad nožom, ktorý ešte stále vytŕča z jej hrudníka ako desivý piestik obrovskej ruže. Čínskej ruže, uvedomím si. 

+++++

„Ross... mám zlé správy," povie Talin, ktorá sedí vedľa mňa na stoličke. Ja neprítomne hľadím pred seba a pod viečka sa mi ešte stále tisne spomienka na rúčku noža. Jej bledej tváre. Toho, čo sa stalo.

Yan si uplakanú tvár schová do dlaní a párkrát vzlykne. Mala Lose rada. Videl som to na nej. „Čo sa deje?" počujem chcenie v Rossinom hlase. Akoby hovorila balansujúc na lane v metrových výškach.

„Zjavne... mali sme tu špeha," začne Talin opatrne a pozrie sa na mňa. Ešte stále nedokáže uveriť, že som Daga, svojho bývalého kamaráta, tak chladnokrvne zastrelil. Neverím tomu ani ja sám. Ako... ako som mohol?

„Nikto z nás si nevšimol, že je tu. Neviem, ako sa mu to podarilo, no je tma, nie sú všetky kúty osvetlené." S Talin to tiež otriaslo. Hlas sa jej chveje, čoby čakala, že prepukne v plač.

„Talin, čo sa stalo?" Ross znie naliehavo. Bojí sa odpovede, no potrebuje ju poznať. Odlepiť náplasť je najlepšie rýchlo, nie? Bolí to kratšie.

„Dag... Taul. Zelený Ostreľovač. Dnes vytiahol nôž a jedným hodom zabil Lose. Alex následne zastrelil jeho."

Bolo to neuvážené. Nemal som to robiť. Mal som toho bastarda rozkopať na márne kúsky, aby ho bolel každý nádych. Bol to náš kamarát, dopekla! A bezcitne zabil dievča pripútané k vozíčku! Navyše dievča, ktoré s nami roky pracovalo. Zaslúžil by si trpieť. Do posledného výdychu.

Mohli sme ho použiť. Zistiť, prečo ju chcel zabiť. Alebo pre koho. Mohli sme sa od neho dozvedieť kopu vecí.

„Lose... je mŕtva?" vydýchne hlas na druhej strane a ja si prikryjem rukami ústa, aby som neskríkol. Lose je mŕtva. To malé dievča. Tá tvrdá Ostreľovačka. K tomuto nikdy nemalo dôjsť. Ostreľovači si nikdy nemali navzájom siahnuť na svoje životy. Nikdy.

Mali sme byť priatelia. Rodina. Tvrdili sme, že sme si blízki. Hovorili sme o tom. Kamarátili sme sa, rozprávali. Vedeli sme všeličo o tom druhom. Koľko má rokov, akú má rodinu a čo je na jeho živote výnimočné. Každý mal svoje tajomstvá, no nikto nikdy nečakal, že to celé vytvorí medzi nami kilometrové priepasti. Nepreklenuteľné priepasti.

Vydýchnem a jemne sa poplieskam po lícach. Vzchop sa, dopekla! Lose umrela. Nemôžeš sa zložiť aj ty! Jasné, myslí sa na to ľahko. Realizácia, či hoci vyslovenie tých slov, je takmer nemožná.

„Je," prikývne Talin a ťažko sa nadýchne. „Dostala nožík rovno do srdca."

„Čo..." hlas Ross sa zlomí. „Čo ste urobili s jej telom?"

„Zatiaľ je uložená v márnici nemocnice."

„A Dag?"

„Taktiež."

Potrasiem nad tým hlavou. Toho zradcu mali vyhodiť za steny budovy. Alebo ešte lepšie, za hranice Kupoly. Bolo by to spravodlivé. „Čo teraz?" spýta sa Ross potichu.

Talin neodpovie, len bezbranne pokrúti hlavou. Hoci ju Ross nemôže vidieť. „Nemôžeme to nechať tak," šepnem a zdvihnem zrak od vlastných rúk. „Lose niečo vedela. Preto ju zabili. Muselo to byť veľmi dôležité."

„Čo navrhuješ?" otočí sa na mňa Talin.

„Neviem. Ale pre mňa mier skončil. Aj to ticho pred búrkou. Ak mám ísť aj sám, pôjdem proti Meerovej aj Stephanie. Je mi to jedno. Ale toto tak nenechám. Lose si to nezaslúžila."

Yan mi položí ruku na plece a svoje hnedasté oči zapichne do mojich. „Nebudeš sám, Alex. Máš pravdu."

Talin sa na mňa povzbudzujúco usmeje. „Som s vami. Zabili mladé dievča na vozíčku. Je to podlý ťah, ku ktorému sa nemali uchýliť. Hlavne nie prostredníctvom Ostreľovača."

„Vyhlasujeme vojnu?" opýta sa Ross z vysielačky.

„Áno," odvetíme jej trojhlasne.

Nikdy nemali konať takto. Nemali zabiť niekoho bezbranného. Hlavne ak bol našim blízkym priateľom. A určite to nemal urobiť jeden z nás. Ktovie, čo sa preháňalo hlavou Daga, keď zovrel v ruke nôž. Keď ho odhodil. Alebo vo chvíli, až si uvedomil, čo skutočne spôsobil. Zabil Lovise Hansenovú, ružovú Ostreľovačku.

Určite nie z vlastnej iniciatívy. No ten, kto to vymyslel, teraz bude pykať aj zaňho. Nedovolím, aby ostala jej smrť nepotrestaná. Toto nemal byť jej osud, jej koniec. Ale nový začiatok. A oni jej ho vzali.

Zaplatia za to.

Všetci.

Ľudia moji :3 vyše 1000 hlasov :33 ani neexistuje spôsob, ako sa vám za toto odvďačiť. Je to neuveriteľné, že ešte aj pri tretej knihe to zaujíma toľko ľudí :3 ĎAKUJEM :3