Vodca ✔

XXXII.- Červené svetlo/LOSE

Deň sa začína ako každý iný. No to napätie, ktoré sa vznáša medzi stenami budovy je zreteľné na prvý pohľad. Doktori a sestričky, ktoré o tom celom vedia, chodia celý deň po izbách a kontrolujú každý pohyb. Yan sa strhne pri každom malom lomoze a tí, ktorých sem presťahovala čierna Ostreľovačka, si pod prikrývky nasťahovali rôzne veci, ktoré im môžu poslúžiť ako zbrane. Od prázdnych striekačiek až po tie naplnené smrteľnou dávkou morfia a podobne. Videla som aj takých, ktorí kráčali so skalpelom zasunutým do voľného rukáva nemocničného oblečenia.

Celé to sledujem z vozíčka, ktorý Yan ešte skoro ráno odstavila na rušnej chodbe. Požiadala som ju o to.

Nie je mi jedno, že na mňa hľadia všetky tie zvedavé pohľady, ktoré sa bez slov pýtajú, ako som sa z vrcholu mohla dostať na samé dno. Ale potrebujem sa s tým vyrovnať. Okrem toho, nechcem čakať v izbe na to, kedy sa to všetko zomelie. Chcem vidieť reakciu ľudí.

Potešia sa, že sa môžu zbaviť Meerovej? Budú sa báť? Zamietnu to?

Zrejme sa objaví všetko. Radosť, strach, neistota. Ale aj štipka nádeje. Nádeje na zmenu.

Na stoličku vedľa mňa si sadne stará dáma. Len podľa čiernej škvrny na predlaktí viem, že je spoza hraníc. Maličké tetovanie, ktoré kedysi musel znázorňovať niečo dôležité.

V Kupole tetovania nie sú.

Všimne si môj pohľad a krátko sa zasmeje. Následne si na ruku stiahne vyhrnutý rukáv. „Máš pravdu, je to príliš nápadné."

„Čo to znázorňuje?" spýtam sa jej a konečne sa pozriem do jej očí.

Krásnych a milých očí farby mliečnej čokolády. Typické oči starej babky, ktorá ti v sobotu upečie plech chutných koláčikov. Mimovoľne sa usmejem.

„Čínsku ružu," pousmeje sa a priloží si dlaň na miesto, kde má pleť pokrytú čiernym atramentom. „Moja babka pochádzala z Havaja. Milovala tieto kvety. Hlavne ak boli sýtej červenej farby a s výraznými žltými piestikmi. Ako malú ma zvykla brávať do svojej záhrady pod zemou, kde mala kopu tých kvetov. Keď umrela, záhradka zanikla spolu s ňou. Ten kvet na zápästí mi ju pripomína. Rovnako ako to, že aj ten najjednoduchší život kvietka závisí na tom, kto má jeho osud v rukách."

„Veríte v osud?" spýtam sa jej potichu a rukou si zastoknem prameň vlasov za ucho. Existuje osud? Bolo mi od začiatku súdené, aby som skončila takto? Neschopná chodiť? Ak áno, potom prečo? Čo také môže byť mojim poslaním, ak nie som schopná postaviť sa na nohy?

Stará žena sa krátko zasmeje. Nevysmieva sa mi. Skôr sa dobre baví a mojej neskúsenosti so životom. Milý úsmev nemizne z jej pier.

„Aj áno," pripustí nakoniec. „Niečo, čo nás vedie po našej ceste, musí existovať. Ale osobne si myslím, že osud, je len jednou z mnohých ciest. Môžeš nasledovať svoju vopred určenú trasu. Tú, ktorú ti vytvoril osud. Ale môžeš zísť z cestičky a zatúlať sa pomedzi stromami, aby si našla iný koniec, aký ti je súdený. A garantujem ti, že tá tvoja vlastná cesta, bude tisíckrát zaujímavejšia ako vopred vydláždený chodník, ktorý pred tebou pochodilo už toľko ľudí."

Položí starú zvráskavenú ruku na moje plece a jej pery sa roztiahnu v ešte väčšom úsmeve. „Nech ťa neskolí to, že do tvojej vlastnej cesty padol peň. Len ho musíš preliezť."

Smutne sa zasmejem: „Ako ho mám preliezť, ak neviem ani chodiť?"

Pokrčí plecami. „Ten spôsob si už musíš nájsť sama, dievčatko. Ak si si vybrala vlastnú cestu, musíš siahnuť po vlastnom riešení. Inak to nemá zmysel."