Vodca ✔

LV.- Lorelei/RIO

„Pozri sa na toho chlapca." Lori sa pritúli úplne ku mne a ďalšie slová mi šepne do ucha: „Čo mu je?"

Mladý chlapec, určite nie starší ako Lori, sa točí na mieste, v jednej ruke drží starý rožok a keď znenazdajky zastane, začne ním mlátiť veci naokolo. „Je chorý?" spýta sa úplne potichu.

„Áno, Lori," prikývnem. „Je veľmi chorý."

„Ako?" opýta sa so záujmom a zabodne do mňa svoje zelené očká, ktoré svietia v tlmenej žiare bateriek.

„Hm. Vieš, ak je človek veľmi unavený, tak robí samé hlúposti. A ten chlapec je veľmi, veľmi unavený."

„Ale prečo?"

„Lebo svet je čudný. Nie je taký, na aký je zvyknutý. Do vzduchu sa dostala radiácia, ktorá ho unavuje. Unavuje každého z nás." Netuším, akoby sa dalo preťaženie radiáciou vysvetliť jednoduchšie. Je to vyčerpanie zdrojov, totálna fyzická či psychická únava.

„Ale prečo stále beží, ak je unavený? A unavuje aj mňa aj teba?"

„Unavuje každého, Lori," usmejem sa a rozstrapatím jej vlásky. „A tento chlapec nie je unavený tak. Jeho mozog je unavený."

Lori zamyslenie prikývne, akoby tomu dokonale rozumela. A ktovie. Možno rozumie. „Unavený mozog," zamumle si popod nos a jeden zatúlaný prameň sa jej dostane do úst. „Ako sa môže mozog unaviť?"

„To závisí od mnohých vecí," poviem nakoniec, hoci sám nie som si istý, čo to spôsobuje. „Teraz je zlý vzduch. Ťažký na premýšľanie."

„A ty vieš myslieť?"

Nad touto poznámkou sa zasmejem. „Možno, Lori. No niekoho mozog je vyčerpanejší ako náš."

„A to už prečo?" Vyzerá to tak, že ju to skutočne zaujíma. A že naozaj chápe, čo sa jej snažím vysvetliť. Možno o pár rokov ona bude pani doktorka, ktorá bude mať na starosti celú nemocnicu. Ak je taká budúcnosť vôbec v dohľadne. Nikto nevie, čo sa môže stať nasledujúcu hodinu. Nieto o pár rokov.

„Lebo ho nemá taký silný." Ukazovákom ju ďobnem do čela a ona sa zachichoce.

„Ocino mi vravel, že maminka umrela preto, lebo bola vyčerpaná," povie zrazu a zvedavo sa na mňa pozrie. „Umrie aj tento chlapec?"

Hlas sa mi zasekne v hrdle a v momente, keď som presvedčený, že jej odpoviem, zo mňa nevyjde ani hláska. Odkašlem si. „Neviem, Lori. Možno."

„Čo si myslíš ty?"

Nedokážem sa ďalej dívať do jej úprimných očí. Chce to dievčatko počuť, že jej mama umrela ako jediná na vyčerpanie? Alebo to, že väčšina nemocnice dopadne rovnako? „Ja si myslím, že ak bude vyčerpaný veľmi dlho, tak áno."

„Veľmi dlho?"

Spomeniem si na Natinho otca, ktorého radiácia zmohla za pár hodín. „Veľmi dlho," zaklamem a prinútim sa usmiať.

+++++

„Je to tu šialené," prehodí Nat a zatočí svojou zbraňou na doske stola v jedálni. „Ako dom bláznov."

Nadhodím čudnú grimasu. „Alebo len veľmi unavených ľudí."

Nat si ma na chvíľu premeria, akoby som sa zbláznil, no nakoniec prikývne. „Múdry postreh, Rio. Od koho si to ukradol?"

Prevrátim nad jej poznámkou očami a zabodnem vidličku do kopy zemiakov. Ani som sa toho nedotkol. „Z vlastnej hlavy, Nat. Snažil som sa to nejako polopatisticky vysvetliť Lori."