Vodca ✔

LXIX.- Čierna diera/RIO

Druhé poschodie, tretie dvere naľavo od schodiska. Alebo to boli druhé? Pre istotu nazriem do všetkých dverí, ktoré mi skrížia cestu. Keď som sa pýtal doktorky, odkiaľ presne vie, kde sú obväzy a všetky tie jej hračky k zašívaniu rán, ozval sa jeden chlapík zo SODA vedľa.

„Prezradil som jej to. Ona mi na oplátku garantovala, že ma nenechá vykrvácať." Až vtedy som si všimol veľký krvavý fľak na jeho nohaviciach.

Nakoniec naozaj za tretími dverami nájdem čosi, čo sa dá prirovnať provizórnej ošetrovni. Na drôte zo stropu visí vypnutá baterka a naokolo sú nejaké stoly, plachty a zazriem aj obväzy a striekačky. Bingo.

Načiahnem sa za baterkou na strope a podarí sa mi ju rozsvietiť, hoci sa nebezpečne zakníše a tiene sa roztancujú na stenách ako bláznivé tanečníčky.

Zoberiem jednu plachtu zo stolov a rozprestriem ju na zemi. Najskôr na ňu položím zopár kotúčov obväzov a medzi ne zakliesnim fľaštičky s nejakými roztokmi, ktorých mená mi pletú jazyk a krížia sa mi z nich oči. Na ich vrch hodím aj zopár nástrojov v plastových obaloch, ktoré by nemali prepúšťať baktérie a tým zabraňujú infekciám. Je medzi nimi zopár skalpelov, pinziet a podobných miniatúrnych vecičiek.

Nanosím toho na plachtu zo všetkého čo najviac a potom jej štyri cípy pritiahnem do stredu a uviažem uzol dosť silný na to, aby mi nič z toho nepovypadávalo.

Práve sa moje improvizované vrece pokúsim prehodiť cez plece, keď na chodbe začujem rámus. Ako keď sa rozbije porcelánová váza.

Položím veci späť na podlahu. Začnem si ohmatávať opasok, ale zbraň nie je nikde. Dopekla, musel som si ju nechať dole. Buď u Nat alebo jednoducho niekde položené.

Potlačím nadávku a porozhliadnem sa naokolo. Nakoniec si do ruky zoberiem malý skalpel. Rozhodne nič vražedné, ale lepšie ako hocičo, čo mám práve pri sebe. Lebo prečo nechodiť neozbrojený v budove svojich nepriateľov?

Zase začujem nejaký zvuk. Ako škrípanie črepín, keď po nich niekto prejde. Nemohol by som sa radšej niekde schovať?

„Rio?" hlas na chodbe je mäkký, ženský. A opatrne tichý, akoby sa bál, že odstraší kŕdeľ vtáčikov.

Vyjdem na chodbu a skalpel si pritom zasuniem do rukáva svetra. „Čo tu robíš?" spýtam sa postavy na druhom konci chodby.

Štíhle nohy stoja na úlomkoch bielych črepín keramického črepníka. Zem sa stihla premeniť na hlinu vďaka vode, ktorá stála na dne. Zelené listy rastliny pokrýva tmavý povlak zeminy.

Dievča stojí roztrasene, ruky sa jej trasú pozdĺž tela. Takmer môžem vidieť zhmotnené výčitky okolo jej tela. „Ja... prišla som ťa zabiť," hlesne a hlas sa jej zlomí.

Podvedome o krok ustúpim. „Prečo?"

„Ja za to nemôžem, Rio," potrasie hlavou a oči jej zalejú slzy.

„Môžeš," odseknem prudko. „Akoby si nemohla?"

Nerozumiem. Neverím, že po tom všetkom, po tom, čo som jej kryl chrbát, sa postaví proti mne. Nemôže... nie je to správne. Prečo vraziť nôž do chrbta niekomu, kto ti pomáha?

„Ne- nebol to môj nápad." Prudko pokrúti hlavou.

Zostúpi zo črepín a je o krok bližšie ku mne. Siahne za svoj chrbát.

„Ideš zopakovať svoj pamätihodný čin?" nadvihnem obočie a snažím sa zamaskovať svoj strach. Ak to dokázala raz, dokáže to aj druhýkrát. Urobí to. Zabije ma.