Vodca ✔

LXXVII.- Čas vypršal/RIO

Čupnem si na zem a Lori sa mi zavesí okolo krku. „Hľadala som ťa," povie vyčítavo a jej zelené oči sa vpijú do mojich. Sú ako zrkadlo. Vidím v nich svoju vlastnú neistotu.

„A na čo si ma hľadala?" spýtam sa jej a postavím sa s ňou v náruči. „Koľko ty máš vlastne rokov?" Nikdy som sa jej na to nespýtal, čo je prinajmenšom zvláštne. Je taká ľahučká, žeby pokojne mohla byť aj trojročným dievčatkom. Ale jej inteligencia často prevyšuje ešte aj moju.

Lori na chvíľu nahodí zamyslený výraz a potom zdvihne ruku s piatimi prštekmi. Začne odpočítavať: „Jeden... dva... tri, štyri a päť. Mám päť!"

Krátko sa zasmejem a rozstrapatím jej vlásky. „Ty si už veľká slečna. Takže, na čo si ma hľadala?"

Začne si ťahať pramienky vlasov a potom sa nakloní k môjmu uchu. „Povedala mi to tá čudná teta. Tá prísna. Ale nemám ti to hovoriť."

„Prísna? Talin?"

Lori krátko prikývne. „Nepovedz jej, že som ti to povedala! Je strašidelná!"

Na tomto sa už musím zasmiať. Áno, Talin má talent pôsobiť strašidelne. „Nič jej nepoviem." Keď na mňa pochybovačne pozrie, dodám: „Čestné slovo. A čo si ty s ňou vlastne robila?"

„Ja? Nič," pobavene sa zasmeje. „Bola som s Eliottom. A Talin prišla za ním. Potom ma poslala preč."

„Nevieš o čom sa rozprávali?"

Lori rýchlo pokrúti hlavou a následne sa rozchichoce. „Nerozprávali sa. Ale Eliott dostal pusu!" vyhŕkne a rozosmeje sa spolu so mnou. Vážne? Čo sa medzi tými dvoma udialo? „Ale pst," dodá Lori už tichšie a zazíva.

„Mala by si si ísť pospať."

„Ale neviem kde mám bábiku," zašomre a pretrie si unavené oči. „A Ross mi včera povedala, že bude spať so mnou. Aby neprišli príšery." Lori sa rýchlo otrasie a zase vyčarí ten nevinný, detský úsmev. „Ale neviem kde je."

„Hm. Ross mala ťažký deň, Lori. Je unavená, išla si oddýchnuť." Aspoň si to myslím. To tvrdila Talin, keď jej došlo, že tú tému nenechám na pokoji. Že si Ross šla ľahnúť. Úprimne, už to potrebovala. Rovnako ako každý z nás.

„Unavená?" zhíkne Lori a vystrašene sa mi pozrie do očí.

„Nie tak unavená," spresním, keď mi dôjde, že ona si slovo unavená, okamžite spojila s našim rozhovorom, v ktorom som tvrdil, že veľmi unavení ľudia odídu. Umrú a už sa nevrátia. „Len spí."

„Kde?"

„To neviem." Voľnou rukou sa poškriabem po zátylku. „Podľa teba aj ja som dostatočne strašidelný, aby som odohnal príšery?"

Losi našpúli pery a pokrúti hlavou. „Radšej pôjdem za Nat. Alebo za strašidelnou pani."

Neochotne ju zložím na zem a ona pretrieli cez chodbu, akoby za ňou horelo. Tak ona bude radšej spať so strašidelnou pani ako so mnou? Fajn, Talin, bod pre teba.

+++++

Okolo šiestej večer vypukne chaos.

Podľa mňa nikto presne nevie, čím je spôsobený, jednoducho sa objaví. Postavím sa vedľa Nat, ktorá stojí v dverách telocvične a znepokojene sleduje dav. „Neskús mi tvrdiť, že sa nič nedeje."

„V podstate sa naozaj nič nedeje," mykne Nat plecami a nevenuje mi ani jeden krátky pohľad. „Akurát sa bude diať."

„Mohla by si mi to priblížiť?"