Vodca ✔

LXX.- Sme beštie/ROSS

Prebehnem pohľadom po prítomných. Ľudia sú nevyspytateľné stvorenia. Mali sme na to myslieť už skôr. Ešte predtým, ako sme sa sem pobrali. Mali sme si vymyslieť plán nie prísť sem ako tlupa naivných deciek, ktoré veria v spásu jednoduchým úsmevom. Či sme boli naivní!

„Ross!" mykne ma pri počutí vlastného mena. Je to ako blesk z jasného neba. Akurát na to, že tu vládne chaos a neistota. S určitou predpoveďou búrky, ktorá vyšle desivé blesky všade naokolo.

„O čo ide?" Talin stojí vedľa mňa a nervózne podupkáva nohou.

„O čo asi? Čo bude ďalej?"

Mám chuť odseknúť jej, že netuším, nemám ani poňatia o tom, čoby sa malo ďalej diať. Po tomto je jasné, že nás Meerová odhalí. Ale ak je všetko tak, ako si myslím, už aj tak dávno vie, čo robíme, čo ako funguje a aké budú naše ďalšie kroky. Vidí nám do hláv jasnejšie, ako si mi vidíme naše myšlienky. Cíti, ako jej čoskoro budeme dýchať na krk, netušiac, že nám do chrbta vrazí dýku a všetkým pošle k zemi jedným tvrdým úderom.

„Ross!" zavrčí Talin zas a ja pokrčím plecom.

„Potrebujem premýšľať, dobre?"

Musí, jednoducho musí, cítiť v mojom tóne, že je toho viac, akoby malo byť. Že všetko ide zlým smerom, že strácam kontrolu nad loďou pod rozbúreným oceánom. Inak si jej krátke prikývnutie neviem vysvetliť.

Chvíľu len mlčky postáva vedľa mňa. Potom sa spýta: „Nie je to krásne?"

Skepticky si premeriam veľkú telocvičňu. Páchne krvou, potom a pušným prachom. Na zemi sa kopia mŕtvoly, na žinenkách ležia zranení. Ľudia zúfalo plačúci nad telami tých, ktorých skolili guľky. Našli si svoju rodinu. A to len preto, aby o ňu zasa prišli. „Mŕtvi alebo umierajúci?" obdarím ju otázkou.

Pokrúti hlavou a krátko sa zasmeje. „Ross, si strašná. Videla som, kto si. A aj čoho si schopná. Nepochybujem o tom, žeby si bola dokonalou vodkyňou, proti ktorej by Meerová ani Stephanie nemali šancu. Ak by k tomuto došlo o pár rokov neskôr."

Začne sa pohojdávať na pätách. „Nezameraj sa na mŕtvych. Ale na živých."

„Na ich plač?"

„Pozri sa lepšie," pobáda ma a ostane nehybne stáť.

Snažím sa zachytiť to, čo vidí ona. Tú krásu v skaze, ktorá by dokázala všetko urobiť o čosi viac znesiteľným. Nič také však nevidím.

Talin si povzdychne a položí mi ruku na plece. „Vidíš toho muža zo SODA?" Ukáže na jedného konkrétneho človeka. Prikývnem.

„A vidíš čo robí?"

„Obväzuje tej žene nohu?" nadvihnem obočie.

„Presne tak," prikývne Talin. „Obväzuje nohu neznámej žene, na ktorú pred pár hodinami strieľal. Toto je na tom celom krásne. Dokáže to zblížiť ľudí, ktorí by sa inak na seba ani nepozreli. Takéto situácie dokážu v človeku vykresať takú empatiu, ktorá inokedy nemá šancu vzniknúť. Na druhej strane, môže to empatiu človeka zabiť. No teraz hľadáme tú krásu, nie?"

Opatrne prikývnem a až pohľadom zablúdim medzi ľudí, všimnem si, že podobných situácií je veľa. Až sa nepriatelia spoja v spoločné dobro, nadobudne razom všetko svoj vlastný, miniatúrny zmysel.

Kútikom oka zavadím o pohyb, ktorý ma prinúti venovať tej osobe všetku svoju pozornosť. Blond vlasy Vet poskakujú v dlhom konskom chvoste, kým sa žltá Ostreľovačka zohne k malej skrinke a zoberie z jej vrchu zbraň.