Vodca ✔

LI.- Navždy/LOSE

Alex mi podá zo stola pohár s vodou. Posledné dni mi robí spoločnosť častejšie, než ktokoľvek iný. Yan je zamestnaná, Talin niečo stále rieši a Eliott so Salemom sa snažia pomáhať kde sa dá. Ľudia šalejú, hľadajú neexistujúce osoby, alebo sa rovno tvária, že sú nimi. No Alex akosi trávi čas so mnou.

„Prečo sa ma držíš ako kliešť?" spýtam sa napokon so známkami zavrčania.

Alex sa nado mnou zasmeje. „Radšej sa ma spýtaj, prečo by som sa ťa nemal držať?"

Povzdychnem si. „Tak prečo by si sa ma nemal držať?" Ostane ticho sedieť a ja ho prepálim pohľadom. O čo mu ide? „Prečo neodpovedáš?"

„Lebo nemám dôvod na to, aby som nebol pri tebe. Lose, prežila si si toho naozaj veľa a ver mi, že sa o teba bál každý z nás. Si len človek. Potrebuješ cítiť, že tu máš kamarátov."

„Počula som, čo sa stalo Cale," podotknem nakoniec a pozriem sa naňho.

Zvraští tvár a odvráti pohľad rovnako, ako keď sme zvykli spolu trénovať a ja som využila svoju nízku postavu na to, aby som mu vrazila do brucha. „Dokonalý úder! Desať bodov!" zvykol skríknuť a rozosmiať sa nad mojim zamračeným pohľadom. Vždy si ma doberal, že hoci sa viem tváriť ako vrah, ružové vlasy a to, že som od neho o dve hlavy nižšia, zaručia, že vyzerám ako zúrivá čivava.

Raz som sa ho spýtala, čo tá čivava je. On nad tým len mykol plecami, že netuší, ale počul to ako malý a odvtedy mu to prirovnanie nedá pokoj.

Kam sa tie časy podeli?

„Alex?" ozvem sa, aby som ho zbavila zarmúteného pohľadu. „Už vieš, čo je to čivava?"

Najskôr si ma len premeria, akoby nevedel, či má brať moje slová vážne. No nakoniec prikývne a uškrnie sa. „Je to druh psa. Maličký a s veľkými ušami."

Pri zmienke o veľkých ušiach sa naňho zamračím a on sa zasmeje. „Presne teraz! Si úplne ako čivava!"

Prevrátim nad ním očami, no zasmejem sa aj ja. A prečo nie? Prečo si nepospomínať na staré časy, počas ktorých boli podobné srandičky na dennom poriadku? Svet nemusí byť len pochmúrnou sivou šmuhou, hoci za oknami vládne tma. Svetlo sa môže šíriť aj z maličkej spomienky na kamarátsky zápas, počas ktorého svet nevyzeral tak kruto.

„Občas rozmýšľam, ako sme sa mohli dostať až sem," povie po chvíli Alex, keď náš smiech utíchne. „Boli sme deti, úplne naivné stvorenia, keď sme sa prvýkrát stretli. A teraz? Asi by som nespoznal ani seba samého, nieto vás."

Prikývnem a povzdychnem si. „Nezmenili sme sa len my. Ale aj situácia."

Už zopár nocí sa mi sníva so ženou v bielom plášti, s chlapom, ktorého nepoznám a s telom prikrytým bielou plachtou. O ich rozhovoroch o radiácii. A uvedomujem si, že to, čo sa stalo za bielymi dverami, ktoré stoja na tmavej chodbe, sa nemohlo stať za jeden deň. Musela som tam chodiť častejšie, schválne vypočúvať ich rozhovory. Lenže teraz mi to zmysel nedáva.

Určite som prišla na niečo dôležité. Na čosi, čo som doteraz nechápala. A tá žena, ktorú odhadujem na Meerovú, si ma musela všimnúť. Nejako prinútila Vet zastreliť ma a dúfala, že umriem. Nevyšlo jej to.

+++++

Na ďalšie ráno sedím s Alexom a Talin pri jednom stole a raňajkujeme. Ja do seba len ťažko natlačím celý krajec chleba s maslom, pričom Alex je už štvrtý. Od noci sa cítim neskutočne unavene.