Vodca ✔

XXXVI.- Pripravená na vojnu/HAWKE

Pod moje viečka ostane ten pohľad ako vrytý. Lebka mladého muža sa rozletí na kusy a kvapky krvi doletia až ku schodisku.

Vtedy mi naplno dôjde vážnosť situácie a aj to, že Natasha ho umlčala tak kruto preto, aby zachránila moju kožu.

Zoberiem nohy na plecia a upaľujem za Stephanie, ktorá je už na samom vrchu schodiska a chystá sa prekročiť odpočívadlo na medziposchodí. Po druhom kroku sa takmer strepem na nos, ale nejako udržím balans, chytím sa zábradlia a dobehnem Stephanie, ktorá zastane len na vrchnom poschodí a chrbát si pritlačí k stene, aby ju hneď nespozorovali cez presklené dvere.

Napodobním ju, ale na druhej strane. Cez bledú chodbu sa mi pozrie do očí a naznačí mi, aby som šiel prvý. Jasné, ak nestačí jeden obetný baránok, má v rukáve ďalšieho.

Už predtým mi Natasha vysvetlila, kde sa nachádza kancelária Meerovej. Úplne v strede chodby a kancelária sa nedá prehliadnuť, keďže jej steny sú z tónovaného skla. Inak povedané, ona presne vidí čo sa deje na chodbe, kým my nemáme tušenia ani len o tom, či je niekto v kancelárii.

Stephanie mi kývnutím hlavy naznačí, aby som si pohol a vyliezol na chodbu. Dosť viditeľne sa na ňu zamračím, ale neprotestujem a čo najnenápadnejšie vykĺznem spoza dvier.

Ako prechádzam chodbou, po ktorej prebehne jediná žena na vysokých opätkoch, všimnem si na jedných dverách menovku Adama Woolera. Síce som s ním ešte nemal tú česť, rozhodne som o ňom nepočul nič dobré. Hlavne nie od Nat.

Pri myšlienke na ňu, na to, ako zavŕtala do hlavy toho chlapa guľku, po mne prebehne triaška. Doteraz som si aspoň z časti myslel, že preháňa. Hoci to, ako hovorila o vražde, o jej nevyhnutnosti, bolo bez pochýb skutočné. Ale až do dnešného dňa som sa nádejal, že aspoň mierne zveličovala. Teraz mi je jasné, že o nič také nešlo. Myslela to úprimne a bez akéhokoľvek plášťa.

Kancelária Meerovej sa nachádza presne tam, kde by mala byť. Vrhnem očkom späť k schodisku, ale z môjho uhla je Stephanie neviditeľná.

Skvelé. A čo teraz?

Napravím si okuliare na nose a párkrát sa zhlboka nadýchnem. Potom vystriem ruku a zaklopem na sklené dvere bez kľučky.

Tie sa akosi automaticky odsunú a v mojom zornom poli sa objaví plavovlasá Carlota Meerová s tým najčervenším rúžom, aký som kedy videl. Akoby mala pery od krvi. Strasiem sa nad predstavou, ako si táto žena po ránach natiera pery krvou svojich obetí.

„Máte dohodnuté stretnutie?" Dvihne ku mne pohľad od stola.

Zmôžem sa len na potrasenie hlavou. Čo tu vlastne robím?

„Nevadí," zhodnotí Meerová a odloží si nejaké papiere bokom. Lakťami sa oprie o stôl a svoje modré oči zabodne do mňa. „Výnimočne mám čas. Mala som dohodnutú schôdzku, ale dotyčný sa nedostavil."

Hovorí bezpochyby o Blazejovi. Ale prečo by sa nedostavil? Či je to len jedno z jej rafinovaných klamstiev, aby dostala nepriateľa na kolená?

„Zatvorte dvere," pokynie mi a ja zaváham. Šípim z toho celého pascu, no možno som len paranoidný. Napriek tomu ju poslúchnem a zasuniem dvere na koľajach.

Kývne mi, aby som sa posadil na stoličku oproti nej. Hoci s neblahým pocitom, no urobím ako mi nakáže a žuchnem zadkom na stoličku. Zabodne do mňa chladné oči. „Kto vôbec ste?"

„Hawke Corte," vyslovím automaticky až potom si uvedomím, že to nebol možno ten najlepší nápad. Moje meno určite nemá v žiadnej databáze.