Vodca ✔

LXXVIII.- Bieli a čierni/ALEX

Veľký rebrík opriem o stenu tunela a podám baterku Nat. „Posvieť mi," požiadam ju a začnem liezť po jednotlivých priečkach. Musím vyliezť až na poslednú priečku, aby som dočiahol na strop.

Pretočím si skrutkovač v rukách a po chvíli kovový spodok padne na zem. „Nabudúce ma aspoň varuj," zašomre Nat. „Skoro som tým dostala do hlavy."

„Prepáč," vydýchnem a natiahnem sa. „Postav sa rovno pod, nevidím. A nie, už nič nebude padať."

Nat podo mnou si niečo zamrmle popod nos, no podíde pod dieru v strope tunela a zasvieti dnu.

Celé to je jedna malá kovová skrinka s kopou drôtov a maličkých zariadení. „Asi to vidím," zamrmlem po chvíli a strčím ruku do diery. „To vážne táto malá vecička zásobuje energiou celé podzemie?"

„Vraj," prikývne Nat. „Máš to?"

„Je to príliš vysoko," odvetím. „Skúsim to stadiaľ vystrčiť von."

Počujem ako Nat o krok ustúpi a v diere zase nastane tma. Ale maličké zelenkasté svetlo, ktoré vydáva žiariaca guľka, mi bohato postačí.

Začnem sa za ňou načahovať so skrutkovačom v rukách. Stačilo by mi s tým troška pohnúť a guľka by padla z malilinkého podstavca.

Ani neviem ako sa k nej dostanem a zboku do nej strčím. Guľka sa zakníše, ale stále nepadne. Možno je to ešte niečím upevnené. Niečím, čo nevidím. „Sakramentsky by ma zaujímalo, ako sa im to tam podarilo dať," podotknem a vyfúknem všetok vzduch z pľúc, aby som guľku rozknísal zas. Až sa mi to podarí, postrčím ju skrutkovačom a maličká guľôčka sa prehupne cez okraj podstavca.

Druhú ruku rýchlo priložím k diere, aby som ju zachytil, ale len čo sa dotkne mojej kože, okamžite ju pustím. „To páli!" skríknem a hneď si popálenú ruku pritlačím k hrudi.

Skoro sa prevrhnem na rebríku, no keď už padám dozadu, Nat chytí rebrík a pritlačí ho späť k stene. „Si celý?"

„Hej. Ale nenormálne to páli," posťažujem si a opriem sa čelom o chladnú stenu tunela. V tom zhone som si ani nevšimol, že zrazu nie je tma len v diere nad mojou hlavou ale aj všade naokolo nás. „Vidíš tú guľku?"

„Jasné. Veď fluoreskuje. Vieš zliezť?"

Povzdychnem si: „Viem, neviem, musím. Ale drž ten rebrík."

Začnem sa trepať nadol s jednou rukou pritisnutou k hrudníku. Ani neviem spočítať, koľkokrát takmer padnem, no Natin stisk nedovolí, aby sa rebrík rozknísal, a tak sa mi stále podarí nadobudnúť stratenú rovnováhu.

„Ukáž." Obrátim popálenú dlaň k Nat a ona naň zasvieti baterkou. Až teraz si poriadne obzriem ranu.

Na dlani sa mi už stihla vytvoriť veľká chrasta, určite väčšia, ako je obvod guľôčky. Ak by ostala na mojej dlani ešte niekoľko sekúnd, zrejme by mi vypálila na dlani dieru. Od tej predstavy ma až strasie.

„Bolí to?"

„Ako čert. Ale menej ako predtým."

„Podľa mňa máš popálenú len kožu, svaly nie," skonštatuje Nat. „Počkaj, mám tu obväz."

„To si ho už preventívne nosíš so sebou?"

Nat si poklopká po obväze na čele. „Na výmenu," vysvetlí a vezme si baterku do úst, kým sa začne prehrabávať v ruksaku. Následne vytiahne veľký kotúč obväzu. Odtrhne asi meter a zvyšok hodí späť do tašky.